Náš syn má 3 roky. A ja som veľmi citlivá až kritická voči článkom a diskusným príspevkom typu „čo by malo vedieť moje trojročné dieťa“. Pre deti každého veku existujú tabuľky zrelosti, zoznamy – odborné alebo laické, to je jedno. Veľmi radi ich uverejňujú mamičkovské časopisy a stretnete sa s nimi rovnako na rôznych fórach. „Môj syn pozná všetky čísla, aj väčšinu písmeniek vie rozoznať. Moja malá už hovorí „r“ a pamätá si všetky pesničky z CD Spievankovo…vie zapnúť počítač a hrá už niektoré počítačové hry sám.“ Keď počujem alebo čítam podobné vyhlásenia, je mi smutno. Veľmi málo sa hovorí o tom, že deti sú natoľko rôznorodé a vyvíjajú sa vlastným tempom a preto sa netreba trápiť, ak práve to vaše, v tom istom veku, z uvedeného nevie skoro nič. Keď v porovnaní vo vedomostiach dosiahne „nízke skóre“.
Rozmýšľala som nad tým, prečo ma nevie nechať chladným zoznam schopností a vedomostí, ktoré sú pre určitý vek „normálne“. Áno, rozumiem tomu, že je prirodzené porovnávať naše deti s druhými a overovať si, či naozaj robíme to najlepšie, čo pre nich môžeme. Ale mám niečo proti tomu, keď to preháňame. Takto sa totiž vyvíja „neurotická osobnosť našej doby“. Pretože denne vo svojej poradenskej a psychoterapeutickej praxi stretávam ľudí, ktorí sa namiesto svojich skutočných potrieb trápia tým, čo by „mali a nemali robiť, vedieť, prejavovať“. Hoci sú dospelí, verím tomu, že tie svoje presvedčenia si so sebou nesú z detstva. Vštepili im ich zas len iní dospelí…slovne, ale aj svojim chovaním.
Žijeme v kultúre tak zameranej na výkon, že dokonca aj naše malé deti sú vystavené tlaku „zbierania bodov“ a vzájomnému porovnávaniu. Ale detstvo by naozaj mohlo byť aj niečo iné, než nejaká nenápadná súťaž nás dospelých.
Zachcelo sa mi preto spísať moje presvedčenia, také „Desatoro, čo by trojročné deti predsa len mali vedieť“.
Mgr. Katarína Vítková