Pri laických, ale aj odborných debatách o tejto diagnóze sa často kladie otázka, kto alebo čo je zodpovedné za tak veľký nárast tejto diagnózy v poslednej dobe. Sú to rodičia a ich nesprávna výchova, učitelia a ich nedostatok pochopenia, zlý vzdelávací systém, nezdravá strava, priveľa elektroniky, alebo jednoducho nešťastná genetika a iné fungovanie mozgu týchto detí? Z takto položenej otázky sa často stane konflikt, v ktorom jedna strana obviňuje druhú a napätie narastá. Žiadne takéto zjednodušené nájdenie jedného vinníka nás dopredu určite neposunie, skôr naopak.
V tomto článku chcem ponúknuť úplne iný pohľad, v ktorom budeme “všetci na jednej lodi” a ktorí nás povedie k tak nevyhnutnej spolupráci. Pretože ako v jednotlivých prípadoch detí s ADHD tak aj pri hľadaní spoločenských riešení tohto problému je základom spolupráca všetkých zúčastnených. Akonáhle prestaneme byť súpermi obviňujúcimi sa navzájom zo zlyhania a začneme byť partnermi, ktorí spolu hľadajú možnosti zlepšenia, máme napoly vyhraté.
Typické prejavy dieťaťa s hyperaktivitou a poruchami pozornosti sú tieto: vnútorný aj motorický nepokoj, rýchla unaviteľnosť a tekavosť pozornosti, impulzivita, nízka frustračná tolerancia, emočná labilita, slabá inhibičná kontrola, celkovo nízke sebaovládanie a sebadisciplína. V kolektíve to býva často neschopnosť prispôsobiť sa a nájsť si zdravé miesto v skupine, celkový nedostatok sociálnych zručností, časté šaškovanie, túžba byť neustále stredobodom pozornosti, alebo zasa vyčlenenie sa, problém nájsť a hlavne udržať si kamarátov. Vo vzťahu k dospelým býva častý vzdor, nedôvera, konflikty, nerešpektovanie autority či pravidiel
Zaujímavý je v tejto súvislosti neurologický obraz ADHD (J. Edrich, 2015). Trochu zjednodušene môžeme konštatovať podobné prvky vo fungovaní mozgu a centrálneho nervového systému ako pri popise správania a prežívania detí:
A teraz sa pokúsim o kritickú reflexiu našej doby, posúďte sami, či je trefná:
Podobnosť dobových trendov a prejavov detí s ADHD bije do očí. Ak je teda niekto alebo niečo naozaj zodpovedné za výrazné stúpanie počtu deti s týmto trápením, je to “duch našej doby” a všetci tí, ktorí tieto trendy podporujú.
Takýto spoločenský pohľad na diagnózu ADHD nie je len myšlienkovou hrou. Vyplýva z neho veľmi závažný fakt, že keď chceme tomuto javu predchádzať, budeme musieť zmeniť naše spoločenské nastavenie. Prevenciou a liečbou ADHD na spoločenskej úrovni je teda reforma našej spoločnosti, jej hodnôt a atmosféry. A keďže spoločnosť tvoríme všetci, znamená to, že každý z nás sa môže stať “terapeutom a preventistom” ADHD vo svojom okolí. Stačí k tomu, aby začal vyvažovať vyššie uvedené prejavy doby a zasadil sa svojím životom za opačné hodnoty.
Tento článok je výňatkom z dlhšieho článku o tejto problematike, ktorý vyšiel v zborníku z konferencie Expresívne terapie vo vedách o človeku 2017, organizovanom katedrou liečebnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. Prikladáme tu aj celé znenie tohto článku. Je v ňom rozvinutý aj obraz rodiny s ADHD dieťaťom a možnosti terapeutickej práce s rodinou.
Celý článok si môžete prečítať tu: ADHD – príznak doby – článok do zborníka Expr. Ter.
Tento článok je skrátenou verziou textu Mgr. Mateja Štepitu, psychológa venujúceho sa problematike ADHD.
viac na http://www.matejstepita.sk