Alkohol sprevádza ľudstvo od počiatku jeho známej histórie, staroveké mýty tvrdia, že alkoholické nápoje, najmä víno, darovali ľudstvu božstvá. Avšak zároveň nastúpil aj boj proti nemiernemu požívaniu alkoholu. V starovekej Číne bol za opitosť trest smrti, Konfucius a Budha v 6 storočí pred n.l. pitie kategoricky zakazovali. V starej Indii boli za opitosť vykonávané kruté tresty, ako nútenie piť vriacu tekutinu, či vypaľovali na čelo znak hanby. V starom Egypte stáli pred hostincami kostry s výstrahou „memento mori“, starí Gréci mali rozvinutú prevenciu a negatívnu propagandu najmä pre mládež, v starej Sparte opitých vystavovali ako odstrašujúci príklad, Mohamed stanovil telesné tresty za pitie a podobne.
Zmienky o škodlivých vplyvoch alkoholu nájdeme už u Hippokrata, Galéna, Aristotela i Avicennu. Do konca 18. storočia existovali v jednotlivých štátoch rôzne fyzické tresty za opilstvo. Až v roku 1784 bol alkoholizmus prvýkrát označený za duševnú chorobu B. Rushom. Chápal ho ako „rozborenie vôle“. Najrealistickejšie diagnostikoval alkoholizmus K.M. Bruhler-Kramer (1819), ktorý ho charakterizoval ako telesné ochorenie, poškodzujúce nervový systém a vedúce k abnormálnej túžbe po alkohole. Rozlišuje rôzne akútne a chronické formy.
V 19. storočí sa vyostril spor o genézu alkoholizmu. Niektorí lekári odmietali genetickú teóriu alkoholizmu a preferovali „psycho“ a „socio-genézu“ alkoholizmu (Magnus Huss 1984). Tento spor nie je dodnes úplne vyriešený.
PhDr. Jolana Kusá, psychoterapeutička Liga za duševné zdravie SR