Psychiater a psychoterapeut so 40-ročnou praxou Pavel Černák stále verí, že doba v ktorej sa patologické stáva normálom je len krátkodobou epizódou.
Chcel byť dirigentom, nakoniec dirigoval nemocnicu. Špecializuje sa na úzkosti a depresie. Vie ale aj, ako chutí hľadanie financií na opravu nemocnice.
Nie je zástancom vyrábania pacientov a myslí si, že v terapii si viete povedať, ako chcete žiť. Nepopiera, že po roku tu je odklon od zabehaného rytmu, ale neodváži sa povedať, či a aký to bude mať v budúcnosti dopad. Na otázku prečo sa angažoval aj pri vzniku Ligy za duševné zdravie má jasno: Naše témy sú vznešené a stoja za námahu aj voľný čas. Psychiatrii zasvätil celý svoj život.
Pozrite si hĺbavý dialóg Šarkana s čerstvým dôchodcom, psychiatrom a psychoterapeutom Pavlom Černákom aj na našom Youtube kanáli:
Psychiater a psychoterapeut Pavel Černák si nemyslí, že by sme mali mať všetko v živote vždy harmonicky usporiadané. K životu patrí aj určité strádanie a obdobia, keď sa nám darí menej, vysvetľuje v rozhovore. Prečítajte si písanú verziu podcastu Ako sa máš? #1
Keď príde pacient za psychoterapeutom, ako zvyčajne vyzerá ich rozhovor?
V psychoterapii je špeciálna metóda. Navonok vyzerá ako bežný rozhovor, ale nie je to bežný rozhovor, naopak, je to veľmi štruktúrovaný rozhovor, v ktorom si terapeut všíma všeličo, najmä neverbálne prejavy a z toho usudzuje, ako je to u klienta naozaj. Pacient má množstvo nevedomých procesov a terapeut ich musí rozpoznať a odhaliť. Je to proces, v ktorom sa odohráva množstvo informácií, postojov aj motivácií.
Nemá terapeut nutkanie pacienta trochu pokarhať alebo mu povedať, že niečo nebolo správne?
On to nutkanie, samozrejme, má, pretože terapeut je tiež len človek z mäsa a kostí. Aj my cítime a máme svoje hodnotové schémy. Pacient nám môže ponúknuť niečo, čo je nám úplne cudzie. Platí však pravidlo, že nehodnotíme, neposudzujeme, rešpektujeme to, čo pacient má. Druhá vec je, či je to pre neho životaschopné, nosné, či je pacient identifikovaný s tým, ako žije, alebo či chce zmenu. Keď chce zmenu, tak mu, samozrejme, ukážeme: „Vidíte, hovorili ste toto a konáte takto“. Môžeme mu ukázať cestu, ale v zásade nesmieme implantovať pacientovi naše predstavy o správnom živote.
V jednom rozhovore ste povedali: „Keby sme chodili so všetkým na terapiu, budovali by sme ideálny svet a to je pasca.“ Ja si to vykladám tak, že istá forma duševnej nepohody je úplne v poriadku a mal by som sa s ňou vedieť vyrovnať sám. Chápem to správne?
Áno, správne ste odhadli, čo som tým myslel. Ja si nemyslím, že byť šťastným a mať všetko stále harmonicky usporiadané by mal byť sen ľudského indivídua. Určité strádanie, určitá frustračná tolerancia, určitá nepohoda a obdobia, keď sa človeku menej darí – horšie vstávame, sme mrzutí, máme pocit, že nás všetci opustili a nemajú nás radi – to všetko patrí k životu.
A v čom teda spočíva tá pasca?
V tom, že by sme stratili odolnosť. Je to ako imunitný systém. Stratili by sme odolnosť prekonávať bežné prekážky v živote, ktoré je potrebné so zaťatými zubami prekonať a ísť ďalej. Nie je dobré mať na všetko tútora, terapeuta, na všetko mať recept, ako prísť k šťastiu. Človek by si mal šťastie tak trošku aj zaslúžiť.
Ako mám rozpoznať, kedy som už prekročil hranicu, za ktorou si už neviem pomôcť sám, a mám hľadať odbornú pomoc?
To, čo som spomínal, sú bežné prejavy duševného zdravia bez patológie – akurát pocit duševného zdravia sa mierne vychýlil. Ale keď sa začne tento stav rozvíjať alebo prehlbovať, keď začne byť pre človeka obťažujúci, keď sa klinické symptómy začnú jednoznačne ukazovať – napríklad strata radosti zo života, zvýšená vyčerpanosť, poruchy spánku, nechutenstvo, pesimistický pohľad na seba a na svet, markantné zníženie sebadôvery a podobne – asi máme dočinenia s depresívnym stavom. Je rozdiel medzi depkou, ktorá trvá pár hodín, alebo pár dní, a depresiou, ktorej stav má svoj klinický obraz a závažnosť. Ak takýto stav trvá, neustupuje, prehlbuje sa, tak človek by už mal začať premýšľať: „Pozor, toto už sám nezvládnem“.
Jeden psychiater mi pri rozhovore povedal, že problémom je akási „lživosť“ choroby. Opisoval mi to na príklade variacej sa žaby, ktorá sa postupne od studenej cez vlažnú vodu nakoniec uvarí. Aj človek si zrejme napokon zvykne na nový stav, keď sa cíti zle, a nevie situáciu následne rozseknúť.
Tu už je dôležitá rola blízkych ľudí – oni vidia zmeny, ktoré si človek sám nemusí uvedomovať. Vidia človeka s odstupom napríklad mesiaca, vidia markantnú zmenu, ktorá je evidentná. Najbližší príbuzní, ktorí žijú so svojím blízkym každodenne, môžu mať naozaj problém odhadnúť, ako sa stav zhoršil. Vtedy má človek počúvať druhých, ktorí mu chcú dobre a chcú mu pomôcť.
Aj pred pandémiou sa hovorilo, že problematika duševného zdravia je celosvetovo na takom vzostupe, že po klimatickej zmene je to problém, ktorý ľudstvo asi ťaží najviac. Naozaj sa to natoľko zhoršuje?
Zhoršuje sa už dávno, nielen na Slovensku. Veľa vecí k nám prichádza vtedy, keď už vo svete začínajú byť až „ošúchané“. Vďakabohu, že sa začína hovoriť o duševnom zdraví, my o ňom hovoríme 30 rokov, iba nás málokto počúval. Zmenou režimu začala dosť výrazne stúpať ambulantná liečba pacientov, ktorí majú najmä depresívne stavy a úzkostné stavy. Súvisí to s tým, že doba sa mení, aj schopnosť adaptovať sa u ľudí mení. Niektorí to uvítali, niektorí to zvládali ťažko. Depresia už v 90. rokoch bola na svete na prvom mieste v „zneschopnení“ človeka – či už skrátením rokov života, zvýšenou suicidalitou, skrátka zhoršením kvality života.
Na prvom mieste?
Áno, na prvom mieste z hľadiska strát ekonomiky. Svetová banka vyhlásila poplach, že je potrebné s duševným zdravím niečo robiť, pretože je to veľká ekonomická záťaž pre spoločnosť – okrem toho, že prináša utrpenie pre človeka.
Veda medzičasom výrazne pokročila a o mozgu viete omnoho viac ako pred desiatkami rokov. Vedeli by ste mi ako laikovi vysvetliť, čo sa deje v mozgu depresívneho človeka? Ako vyzerá depresívny mozog v porovnaní s nedepresívnym mozgom?
Problém je, že keď sa pozrieme na mozog zobrazovacími metódami, depresiu ani nevidíme. Keď zomrie pacient, ktorý mal depresiu, na pitve sa nijako neukáže. Novšie zobrazovacie metódy, ktoré ukazujú nielen štruktúru, ale aj funkciu mozgu, nám ukazujú, že sú určité oblasti, ktoré sú zodpovedné alebo súvisia s klinickým obrazom depresie. Predpokladom psychickej činnosti je prenos informácie z neurónu na neurón. Deje sa to prostredníctvom látok, ktorým hovoríme neurotransmitery, čiže „prenášače nervového vzruchu“. Vieme, že napríklad sérotonín alebo dopamín sú zodpovedné za to, akú máme náladu. Tieto látky sú preštudované až na molekulárnu úroveň. Získavame tým obraz, ako to vyzerá v mozgu pri patologickom stave. Vždy však treba ísť hľadať príčiny, pôvod tohto stavu, ktorý je zakotvený aj v štruktúre osobnosti.
Keď vidím vo svojom okolí depresívneho človeka, mám mu ponúkať svoju spoločnosť, pomoc? Ako sa vlastne dá pomôcť človeku s depresiou?
To je veľmi zaujímavá otázka, pretože máme prirodzenú tendenciu osloviť takéhoto človeka a pomôcť mu. Lenže musíme rešpektovať to, či je toho schopný a či má dostatok energie a odvahy vyhovieť našim radám. Pretože takéto rady môžu byť na kognitívnej úrovni typu: „to má občas každý občas“, „nič si z toho nerob, to prejde“, „veď ty si silný, to prekonáš, dokážeš to“, „a čo by si chodil s tým za druhými, však sa porozprávajme a pomôže ti to“, „treba chodiť von na prechádzky“. Bohužiaľ, depresívny človek, aj keď chce, ťažko zbiera guráž na to, aby naplnil tieto rady a očakávania, a to mu v konečnom dôsledku depresiu ešte prehĺbi. Vyčíta si, „že ani toto som nedokázal urobiť“. Sebavedomie, ktoré pri depresii klesá, je na tom potom ešte horšie.
Nedávno ste sa stali dôchodcom a už môžete bilancovať. Povedzte, ste optimista, čo sa týka problematiky duševného zdravia?
Myslím, že sa to pohlo dopredu a teraz je už potrebné udržiavať a zveľaďovať prostredie. Nech táto téma zaznieva. Druhá vec je, že aj mne prekážajú jedinci, ktorí využívajú príležitosti vo svoj prospech a nejde im o prezentáciu duševného zdravia, ale hlavne vlastnej osoby. Lenže to je už jav, ktorý je v tejto spoločnosti normálny. Jednou z charakteristík tejto doby je, že patologické sa stáva normálnym a že sa spoločnosť neurotizuje a psychopatizuje. Takže vďaka za to, že sa o tejto téme hovorí, ale priebeh debaty by mohol byť trochu adresnejší, kultúrnejší, výberovejší, čo sa týka ľudí, ktorí túto tému komentujú a ponúkajú ju verejnosti. Ale vyvíjame sa, je to evolučný proces, ktorý je len potrebné pevne držať v rukách, aby z neho niečo bolo.
Pavel Černák
Psychiater, psychoterapeut, bývalý riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Je spoluautorom Reformy psychiatrickej starostlivosti (1991), spoluautorom a predkladateľom Koncepcie psychiatrickej starostlivosti (1997), členom Výboru psychiatrickej spoločnosti SLS, predsedom výboru Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, súdnym znalcom z odboru psychiatrie a členom správnej rady Ligy za duševné zdravie.