Ako sa máš? #4 Hostka: psychiatrická sestra Katka Stančeková

Bolo to vždy vaše vysnívané povolanie byť sestrou alebo to jednoducho tak vyšlo?

Moja prvá skúsenosť s nemocnicou bola, keď som v desiatich rokoch prišlo o slepé črevo. Vtedy som prvýkrát videla prácu sestier v nemocnici, ale to bolo chirurgické oddelenie. Psychiatria ma oslovila až neskôr, počas štúdia na zdravotníckej škole, kde sme absolvovali exkurziu v psychiatrickej nemocnici. Tam prebehla prvá iskra a prvé zoznámenie so psychiatrickými pacientmi. Bola to pre mňa výzva. Neskôr som sa o tom dozvedela viac v rámci predmetu psychiatria.

Na psychiatrii som začala pracovať v osemnástich, som tam dodnes a neľutujem.

Ako vlastne vyzerá hospitalizácia na psychiatrickej klinike? Prečo sú ľudia takí vystresovaní a vystrašení, keď majú byť hospitalizovaní práve na tomto oddelení? Je to naozaj hlavne o stigmatizácii?

Je. Ľudia sa toho veľmi boja, povedala by som, že sa za to až hanbia, nech je ich problém akýkoľvek. Hoci počet hospitalizácií na psychiatrii v poslednom období enormne stúpol, stále je u mnohých prítomný ostych, strach. Aj pri prvom kontakte sa pacienti len veľmi málo otvoria. Nechcú o tom hovoriť, sú úplne uzavretí a v tom je práve obrovské umenie sestier, že vedia odčítať, vedia to vnímať a následne pacientovi pomôcť.

Ako dlho sú u vás zvyčajne ľudia hospitalizovaní? Zrejme nie na pár dní.

Hovoríme o mesiacoch.

Poďme teda postupne. Ako je to s nástupom? Človek príde sám alebo je niekedy aj privezený? Ide o dobrovoľný nástup alebo niekedy aj z prinútenia?

Sú v tom podstatné rozdiely. Buď ide o pacienta, ktorý má prvú skúsenosť s hospitalizáciou – ten sa zvyčajne k nám dostane tak, že ide s problémom k svojmu ambulantnému psychiatrovi, ktorý mu na základe jeho psychického stavu odporučí, aby absolvoval hospitalizáciu. Hospitalizácie môžu byť rôzneho typu, podľa problému človeka, napríklad odvykacie liečby alebo protialkoholické liečby – tie sa dopredu objednávajú. Každé zariadenie má svoj vlastný spôsob, štýl objednávania pacientov.

Druhým typom sú akútne prípady, pacienti sú v hociktorú nočnú či dennú hodinu privezení na pohotovosť alebo centrálny príjem, kde službukonajúci psychiater rozhodne, či je potrebná akútna hospitalizácia. Ak potrebná je, pacient odchádza na oddelenie alebo kliniku do nemocničnej starostlivosti.

Ako si máme predstaviť akútny prípad? Je to niekto, kto si napríklad sám privolal záchranku alebo skôr zareaguje okolie a privolá pomoc?

V malom percente je to tak, že si človek zavolá sanitku sám. Ale zväčša sú to buď príbuzní, alebo aj susedia, blízki známi, ktorí volajú 112-ku alebo 155-ku. Tam kolegovia sprocesujú prevoz do nemocnice.

Prečo si ľudia nevolajú sanitku sami? Nie sú schopní rozlíšiť, že im naozaj niečo hrozí, alebo je dôvodom hlavne tá spomínaná stigmatizácia?

Veľakrát to naozaj nevedia rozpoznať, veľmi závisí od diagnózy, ktorú dotyčný pacient má. Niektorí potrebu liečby na psychiatrii odsúvajú čo najďalej.

Keď k vám nastúpi nový pacient, čo sa s ním potom deje?

Najskôr sa podáva akútna liečba – buď sú to injekcie, alebo tabletky. Po stabilizácii akútneho stavu už môže pacient prejsť do doliečovacej fázy, vtedy už môže využiť rôzne liečby a terapie. Pacienti sa napríklad stretávajú v komunitách, kde rozprávajú o tom, čo robili, aké majú problémy, riešia tam predchádzajúci deň, robia si plán na deň alebo víkend. Potom sú to liečby iného typu, ako sú arteterapie, muzikoterapie a podobne.

Býva to veľmi rozmanité, ale práve v tom je umenie psychiatrie, kde dokáže lekár v kooperácii so sestrou a s celým tímom pomôcť pacientovi nielen liekmi, ale aj tým, že sa s ním rozpráva, snaží sa zistiť dôvody, prečo sa to všetko udialo, aké bolo pozadie problému a podobne.

Asi záleží aj na tom, či ide o „spolupracujúceho“ alebo „nespolupracujúceho“ pacienta.

To je úplný základ. Spolupracujúci pacient je dokonca rád, že je hospitalizovaný, lebo vníma prostredie nemocnice ako úplné bezpečie. Vidíme to najmä u chronických pacientov. Často sa vracajú naspäť a cítia u nás úplne bezpečné pole, povedala by som až rodinnú atmosféru.

Ako je to teda s nespolupracujúcimi pacientmi?

Aj pri nich sú rôzne dôvody, ktoré ich dovedú k prijatiu na psychiatrické oddelenie alebo kliniku. Niekedy môže ísť o deviačného človeka, agresora, môže to byť človek, ktorý ubližuje sám sebe alebo okoliu. Tých dôvodov môže byť naozaj veľmi veľa a takýto nedobrovoľný vstup prichádza takmer vždy v sprievode polície.

Stáva sa, že je potrebné agresívneho alebo veľmi nepokojného pacienta aj fyzicky pripútať?

Áno, ale to je naozaj len v tých najnevyhnutnejších prípadoch ako úplne krajné riešenie.

Keď sa potom taký človek upokojí a nechce u vás zostať, je na vás, aby ste mu vysvetlili, že sa to inak nedá?

Samozrejme, niekedy však odmieta akékoľvek vysvetlenie, čokoľvek mu môžeme rozprávať, je negativistický, veľmi spurný, odmieta čokoľvek. Môže to trvať niekoľko hodín, niekedy až dní, kým sa jeho vzdor utlmí a je schopný komunikácie, je schopný nás vnímať a začať sa liečiť.

Aké duševné ochorenia majú ľudia, ktorí sa u vás liečia?

Je to veľmi široká škála. U dospelých pacientov to môžu byť závislosti, demencie, depresie, úzkosti, samovražedné sklony, pokusy o samovraždu, poruchy príjmu potravy a tak ďalej.

Sú pacienti na oddelení rozdelení podľa diagnóz?

Všetko závisí od kapacitných podmienok zariadenia. Napríklad, keď si zoberieme psychiatrickú nemocnicu v Pezinku, tam je to výborne rozdelené. Je tam klinika drogových závislostí, gerontopsychiatria, kde sa starajú o seniorov a pre nich typické ochorenia, potom sú to mužské, ženské oddelenie či psychosomatická klinika a najnovšie aj neuropsychiatrická klinika. No máme aj oddelenia alebo kliniky, kde takéto možnosti nie sú a pacienti sú potom všetci na jednom oddelení.

Koľko ľudí zvyčajne býva na izbe?

To je veľmi individuálne, opäť je to kapacitná záležitosť, ale zvyčajne dvaja – traja.

Aký je na oddelení režim dňa a týždňa? Môžu pacienti napríklad pestovať aj nejaký šport?

Keď zvládneme akútnu fázu, počas ktorej je potrebné pacienta stabilizovať, potom sa už môže zapájať do rôznych aktivít. Napríklad v Pinelovej nemocnici v Pezinku sa ráno začína rozcvičkou, následne si pacienti robia hygienu, upratujú si izby, chystajú sa na raňajky, dostávajú lieky. Potom je komunita, po nej odchádzajú na pracovnú terapiu, čo je pre nich obrovský prínos. Chlapi zvyčajne chodia na „chlapské práce“, môžu napríklad niečo opravovať, vyrábať z dreva. Záhradnícke práce sú skôr pre ženy – starajú sa o záhradu, okopávajú, sadia. Alebo sa venujú ručným prácam.

Nie je to len výplň času? Má človek pri tom reálne pocit, že robí niečo, čo dáva zmysel?

Má to viacero významov. Po prvé, pacienti potrebujú mať fyzický pohyb. Keď si predstavíte, že len ležíte v nemocnici, jete a nič iné nerobíte, môže to byť obťažujúce až otravné. Pacienti majú zvyčajne dosť energie – či sú mladší, alebo starší – a treba s ňou pracovať. A toto je práve príležitosť, keď môžu svoju energiu investovať do niečo užitočného, môžu si pre seba niečo vyrobiť, napríklad aj z keramiky alebo z dreva, môžu si to odniesť ako pamiatku na obdobie liečenia.

Ako je to s návštevami? Pre jedného môže byť stresujúce, keď ho má niekto navštíviť v prostredí psychiatrickej nemocnice, iný sa zase môže dožadovať, aby ho ľudia navštevovali každý deň…

Pacient, ktorý je v akútnej fáze, môže byť niekedy nahnevaný na celý svet a nechce vidieť nikoho, dokonca ani svoju rodinu. Ale keď to postupne opadne, vtedy sú pacienti veľmi vďační, že za nimi ich blízki prichádzajú a že sú vďaka nim v spojení s vonkajším svetom.

Ako si môžeme predstaviť izbu na psychiatrii? Je to klasická nemocničná izba alebo pripomína skôr internát či hostel? Ako vyzerá prostredie, v ktorom sa nachádzajú pacienti?

Chvalabohu, aj v tomto smere sme prešli prerodom. Už nemáme desať pacientov na veľkých izbách, ale sú dvaja – traja. Snažíme sa dávať spolu pacientov s podobnými diagnózami. Izby sú zariadené útulne. Pacienti majú svoj komfort – skriňu, stolík, posteľ, poličky, kde si môžu dať svoje osobné veci.

Mne to pripomína väzenie s nižším stupňom stráženia…

Tak to vôbec nie je. Pamätáte si, keď ste ako dieťa chodili do školy v prírode? Aj tam ste mali isté pravidlá, museli ste dodržiavať časový harmonogram a napriek tomu ste si to užívali a bolo to v poriadku. A zážitky máte na celý život.

To isté platí aj na psychiatrických oddeleniach a klinikách, kde má režim svoj význam. Pracuje sa s oddychom aj s pohybom, čiže s energiou pacientov. Samozrejme, opäť je to veľmi individuálne, koľko kto vládze, aj vzhľadom na diagnózu a vek. Večer majú pacienti možnosť pozrieť si najnovšie správy, sledujú rôzne filmy, čítajú si…

Psychiatri a psychiatričky si vraj musia držať od pacientov odstup – aby nemali pocit, že si začali byť príliš blízki a neprišli o rešpekt zo strany pacientov. Ako je to so sestrami, ktoré trávia s pacientmi viac času?

Tým, že slúžime 12 hodín – či v denných, alebo v nočných službách – naozaj trávime s pacientmi veľmi veľa času. Riešime ich potreby a všetky záležitosti, čo sa týka liečby. Samozrejme, že si takisto udržujeme odstup, ale je to často veľmi tenký ľad, lebo k niektorému pacientovi môžeme mať väčšiu sympatiu ako k inému. Je na profesionalite sestry, aby si to vedela ustrážiť a neskĺzla k tomu.

Keď pacient už vyjde za brány kliniky a vy ho stretnete na ulici, priznáva sa k vám alebo ani nie?

Jasné, že sa môžeme náhodou stretnúť kdekoľvek – v meste, v cukrárni, v MHD –, je to úplne prirodzené, lebo pacienti ďalej normálne žijú svoj život. Niektorí sa tvária, že ma nevidia, nepoznajú, iní sa, naopak, potešia, pozdravia a prehodia pár slov. Sú aj odvážlivci, ktorí navrhnú, či by sme si nešli sadnúť na kávu a nezačali si tykať atď. Ale aj tu je opäť dôležité udržať si profesionálny odstup, lebo je to stále vzťah pacient – sestra.

Keď pacienta prepustia z psychiatrie, čo sa deje potom? Ideálny stav asi je, že si ho príde vyzdvihnúť rodina. Ale vie rodina, čo má ďalej robiť?

Ideálny stav je naozaj ten, keď si po pacienta príde rodina a ide do domáceho prostredia, kde vedia, ako s ním ďalej pracovať. Rodinní príslušníci chodia už počas liečby pacienta k jeho psychiatrovi na edukáciu, kde im vysvetlí, čo znamená toto ochorenie, aké sú jeho prejavy a čo majú očakávať, keď ich blízky príde po liečbe domov. Ako sa majú správať, čo majú robiť v prípade ťažkostí, ako mu môžu pomôcť.

Duševné zdravie bolo dlhé roky na okraji záujmu. Zmenila to podľa vás pandémia, keď sa o týchto témach začalo konečne viac rozprávať?

Môžem povedať, že počas mojej dvadsaťročnej praxe psychiatria prechádzala veľkým prerodom. Zo začiatku sa o psychiatrických diagnózach a liečení naozaj veľmi nerozprávalo, ale v poslednom období cítiť, že sa to mení. Stále viac sa o tom hovorí, médiá prinášajú mnohé informácie a, samozrejme, pandémia dostala tieto témy do popredia.

Je dôležité, aby sa táto oblasť duševného zdravia destigmatizovala, aby sme dokázali pomôcť čo najviac ľuďom. Mnohí totiž aj dnes cítia obrovskú stigmu a strach vyjsť s tým navonok a povedať: „Mám psychické problémy, pomôžte mi, prosím, nedokážem to sám.“