Moderátor Jeroným Janíček: Snažím sa rozbiť klišé, že mať psychickú chorobu je dar. Nie je nič krajšie ako necítiť úzkosť

Publicista a novinár Jeroným Janíček je spoluautorom úspešného dokumentárneho cyklu Život za zdí, ktorý je určený predovšetkým ľuďom trpiacim neliečenými úzkostnými poruchami a depresiami. Otvorene hovorí svoj životný príbeh, okrem depresie má osobnú skúsenosť aj s úzkostnou poruchou. Kvôli obom ochoreniam podstupuje dlhodobú psychiatrickú i psychoterapeutickú liečbu. Čo ho zaujalo pri rozhovoroch s odborníkmi a pacientami? Čím si ako človek so zažitou skúsenosťou s psychickým ochorením v živote prechádza a čo ho priviedlo na Slovensko? To všetko a ešte oveľa viac sa dozviete v špeciálnej epizóde podcastu Ako sa máš? so Šarkanom.

Špeciálna epizóda podcastu Ako sa máš? s hosťom publicistom Jeronýmom Janíčkom, spoluautorom dokumentárneho cyklu Život za zdí pre ľudí s neliečenými úzkostnými poruchami a depresiami je jedinečná hosťom, ktorý prišiel na natáčanie až z Prahy ale aj úprimnosťou a otvorenosťou.

Do Bratislavy pricestoval kvôli spolupráci s Ligou za duševné zdravie na dokumentárnom filme o duševnom zdraví detí pod názvom Bolesti detské duše neznají hranice, v ktorom sleduje systém starostlivosti o psychické zdravie detí ako v Českej republike, tak aj na Slovensku. Samotný dokument bude prístupný od 1.12.2021 na YOUTUBE.COM/ZIVOTZAZDI

V úprimnom rozhovore so Šarkanom otvorene hovorí svoj príbeh, ako ho úzkosť a depresia dostali do psychiatrickej liečebne, o myšlienkach na samovraždu, o ťažkom procese zotavenia a dôležitosti blízkej osoby. Ceníme si aj jeho myšlienky o zmysle choroby, psychoterapie a  empatického prístupu odborníkov. Dnes odovzdáva svoje skúsenosti a poznatky ďalej a zaujíma ho hlavne skutočná realita psychiatrickej starostlivosti.

Sme veľmi vďační, že pán Jeroným Janíček prijal pozvanie do nášho podcastu a že práve v spolupráci s ním uvedieme nový dokument o detskom psychickom trápení.

Všetky diely dokumentárneho cyklu Život za zdí si môžete pozrieť na YouTube kanáli:

https://www.youtube.com/zivotzazdi

Jeroným Janíček je spoluautorom dokumentárneho cyklu Život za zdí, ktorý je určený predovšetkým ľuďom trpiacim neliečenými úzkostnými poruchami a depresiami. V roku 2018 získal za tento dokumentárny cyklus Novinársku cenu Psychiatrickej spoločnosti Českej lekárskej spoločnosti Jána Evangelistu Purkyně. Občas pôsobí ako moderátor pražského Radia 1. Napísal tiež knihu rozhovorov Kde bydlí lidské duše, v ktorej spovedal Cyrila Höschla, popredného českého psychiatra, popularizátora vedy a zakladateľa aj prvého riaditeľa Národného ústavu duševného zdravia (NÚDZ). Je taktiež autorom publikácie o úzkostiach Když úzkost bolí, za ktorú bol ocenený Českou neuropsychofarmakologickou spoločnosťou. Do ochorenia na depresiu editoval množstvo kníh, napísal kvantum textov z oblasti starostlivosti o duševné zdravie a viedol desiatky rozhovorov s poprednými osobnosťami českej vedy a kultúry. Jeroným Janíček má okrem depresie osobnú skúsenosť s úzkostnou poruchou. Kvôli obom ochoreniam podstupuje dlhodobú psychiatrickú i psychoterapeutickú liečbu.

Prepis podcastu:

Čo Vás priviedlo do Bratislavy?

Do Bratislavy som prišiel kvôli novej spolupráci s Ligou za duševné zdravie, s ktorou spolupracujem na novom diely dokumentárneho cyklu Život za zdí. Je na tému duševných problémov detí a prinášame v ňom pohľad odborníkov z obidvoch republík Českej aj Slovenskej.

Tak to držím palce, protože neviem ako to máte u vás, ale aj na Slovensku je jednoduchšie stretnúť kominára ako detského psychiatra. A pritom väčšina psychických problémov pochádza už z čias detstva.

Tak u nás je to tragédia, čo sa týka dostupnosti psychiatrickej starostlivosti pre deti. Samozrejme tá akútna, tá se dá ešte akotak zaistiť vcelku rýchlo. No keď to lekár nevyhodnotí ako akútne ošetrenie, tak si chudák dieťa počká 3 – 4 mesiace, než sa k tomu psychiatrovi dostane.

Vy ste známy vašou prácou na poli destigmatizácie psychických porúch, za vašu knihu ste boli dokonca ocenený literárnou cenou. Už vás tí odborníci vnímajú ako človeka, ku ktorému prídu radi na rozhovor. Alebo skôr ako niekoho, pred kým sa musia mať na pozore?

Ani jedno ani druhé, ako ktorí. Pretože medzi niektorými mám už priateľov, s niektorými som vo veľmi korektnom vzťahu. A pri niektorých mi je ľúto, že sa vôbec vyskytujú v systéme psychiatrickej starostlivosti, pretože hoci pôsobia navonok v rámci verejného vystupovania skvelo, dokážu dobre formulovať, majú charizmu, ale tá ich samotná starostlivosť o ľudí s bolesťami duše je smutná. Chýba im profesionalita, empatia, schopnosť psychoterapeuticky s tým pacientom alebo klientom pracovať. To je dlhoročná bolesť českej psychiatrie, že českí psychiatri nemajú povinnosť mať adekvátne psychoterapeutické vzdelanie. To znamená, že keby som bol ja psychiatrom a nemal by som toto psychoterapeutické vzdelanie, tak sa mi môže stať, že pokiaľ by ste boli vy mojim klientom, že mi na vás bude niečo veľmi vadiť. Vôbec si neuvedomím, že je to prenos a že je to vlastne môj problém. Začne to v tej liečbe robiť problémy, a vy ako pacient môžete na to doplatiť. Je tiež neakceptovateľné, aby sa lekári vyjadrovali aj mimo kontakt s pacientom o svojich pacientoch vulgárne, s posmechom – k tomu bohužiaľ dochádza aj dnes. Takže mňa začala v poslednej dobe zaujímať tá realita – pretože v prvej sérii dokumentov sme sa zameriavali na to, že pri problémoch je nutné sa liečiť a prečo je to nutné a dôležité. A teraz ma zaujíma rozdiel medzi tým, čo sme prezentovali, ako to má vyzerať a medzi tou skutočnosťou – ako vyzerá realita v psychiatrických ambulanciách, ako to vyzerá na klinikách a v nemocniciach. Zaujíma ma kvalita poskytovania psychiatrickej starostlivosti. Zistil som, že kvalita je rôzna, niektorí psychiatri sú zároveň aj psychoterapeuti, ale v tom štátnom sektore ich zas toľko nie je. A ako som už hovoril a myslím to úplne vážne- niektorí odborníci by sa mali postarať hlavne o svoje duševné zdravie a až potom zvažovať, či vstúpia do liečby niekoho iného. Pretože to môže byť pre toho pacienta rizikové.

Áno, zdá sa mi, že je to problém u lekárov ako taký. Ich komunikácia s pacientom je často chabá. My máme naozaj veľkých odborníkov naprieč celým spektrom medicínskych odborností, ale mám pocit, že keby sa zamestnali napríklad v korporátnom sektore tak za dva dni majú obrovský problém, že takto sa klientom nerozpráva. Toto sa zrejme násobí v prostredí psychiatrickej starostlivosti, kam človek príde s boľavou dušou. Veľkou témou v mnohých krajinách je ešte stále stigma okolo duševných ochorení. Aký ďalší problém vidíte vy v prostredí českej psychiatrickej starostlivosti?

Rád by som začal niečím, čomu sa hovorí zneužívanie diagnóz na politický a iný boj, čo je vidieť nielen u nás v Čechách ale aj na Slovensku, napríklad u bývalého predsedu vlády Matoviča. Veľakrát na neho útočili tým že je blázon, a pridávali rôzne diagnózy namiesto toho, aby povedali – tak nám sa ten premiér vôbec nepáči, ani jeho správanie. A u nás je to ako cez kopirák – tzn. nemám argument tak použijem to, že ten človek je blázon, magor, cvok, šialenec. To vnímam ako podpásovku, lebo spoločnosť dostáva podprahovo zprávu, že aha, ten človek jedná iracionálne, tak to je vlastne ten blázon, ten magor, šialenec, čo je vlastne zneužívanie toho pojmu. Na druhú stranu prehnaná politická korektnosť, keď sa budeme báť vysloviť slovo blázinec, cvok vo verejnom priestore – tak tým sa ochudobníme v jazyku. Veď je to krásne povedať si že sa cítim úplne bláznivo, bláznim, to je niečo, čo by sa podľa môjho názoru malo zachovať. Tvrdím, že nie sú zapotreby žiadne špeciálne návody, stačí náš vnútorný cit a slušnosť – nič iného.

Druhá vec, ktorá sa týka toho, prečo sa rozhodnem nevyhľadať pomoc odborníka, a teraz sa dostávame možno k tej najrozšírenejšej stigmatizácii, je preto, lebo mám obavy, že psychiater mi predpíše lieky a tie mi zmenia osobnosť. Ale to, že mi mení osobnosť úzkosť, depresia, schizofrénia a ďalšie ochorenia, to mi nedochádza.  

A to, že to nedochádza mne, je jedna vec, ale že to nedochádza okoliu, to je veľmi smutná záležitosť. To okolie to musí vidieť a vedieť, že som menej výkonný, že je minimum vecí, ktoré ma bavia, že som utiahnutý do seba, alebo naopak, že som v tak nadnesenej nálade, že môžem utratiť celé rodinné úspory za vagón cibule. Áno, toto sú rôzne situácie, ale my sa stále budeme báť navštíviť toho psychiatra, dokiaľ to neskončí zle. Zle nemusí nutne znamenať samovraždu, ale zle môže znamenať aj to, že prídem o priateľov, budem v sociálnej izolácii, prepracujem sa až k invalidnému dôchodku, prídem o štúdium, a nebudem schopný vôbec vôbec ničoho. Takže je tu ten strach, že keď dostanem lieky, zmení sa mi nejakým spôsobom myslenie a to potom bude zo mňa naozaj ten blázon a psychiatrický pacient.

No pravda je taká, že tá stigma psychiatrického pacienta sa nikomu z nás nenesie obzvlášť dobre. Je to stále horšie, ako byť pacientom urológie, alebo kardiológie. Keď poviete, že ste mal infarkt či mŕtvicu, tak to každý pochopí, poľutuje vás, ale že mal niekto depresiu, tak sa to nezoberie tak, že možno bol ten človek dlhodobo pod tlakom a že to skončilo takto. Potom je tu ešte obava, že keď idú k psychiatrovi rodičia s dieťaťom, že sa bude o nich hovoriť, že majú v rodine blázna, a že sú vlastne blázni všetci. Môj subjektívny dojem je, že ešte častejšie sa objavuje pocit, že som ako rodič zlyhal, že som nedokázal svojmu dieťaťu pomôcť. A ten psychiater ma bude určite súdiť, určite mi bude hovoriť, že som niečo robil zle. Ale to je chyba. Pokiaľ toto psychiater urobí, že ma začne súdiť, tak sa mám zdvihnúť a počkať si kľudne ďalšie 4 mesiace na iného. Ale myslím si, že drvivá väčšina detských psychiatrov by takto nepostupovala. No a pokiaľ som robil chyby vo výchove  – tie robíme všetci. Ja som otec a robím ich opakovane a robím ich mraky a myslím si, že o ďalších mrakoch ani neviem. Ak môžem, dal by som posolstvo všetkým rodičom, chybujeme a chybovať budeme. A čo?! Veď je to prirodzené. A keď nám dá psychiater spätnú väzbu kde chybujeme, tak by sme za to mali byť aj vďační. Je to niečo, čo nás môže posiľniť, posunúť dopredu, a vybaviť novou kompetenciou či zručnosťou. Možno nám povie, kde naše dieťa nepočujeme, pretože naše vlastné dieťa môže byť takto blízko a my ho napriek tomu nemusíme ani vidieť, ani počuť cez všetky tie informácie, čo sa na nás počas dňa valia. Takže niekedy tá rada od psychiatra, kde môžeme vlastnému diťaťu pomôcť, je naozaj na mieste. Ide o to, ako to vstrebe naše ego.

Vy otvorene rozprávate Váš príbeh. Boli ste veľmi vyťažený moderátor, publicista, máte za sebou veľa až takých punkových projektov – máte v sebe dušu poéta a kultúrneho človeka, zároveň ste dlhé roky pôsobil ako publicista v prvej línii. A zrazu sa niečo stalo. Pozoroval ste, že sa s Vami niečo deje?

No pri mne sa zišli dve veci naraz. Už od svojich 18 rokov som trpel panickou poruchou a úzkosťami, ktoré sa rôzne zosiľňovali a slabli. Väčšinou sa stávalo, že som mal náročnú noc a ráno, keď som išiel do školy, tak sa mi rozbúchalo srdce a zaplavil ma strach o život. Potil som sa. Podlamovali sa mi nohy, cítil som blížiaci sa kolaps a hlavne som mal strach zo smrti. Záchranná služba ma odviezla do nemocnice s podozrením na srdcovú príhodu. No po jednom dni ma vykopli z nemocnice, že som úplne zdravý, so záverom, že šlo o slabosť a kolapsový stav. O psychiatrickej diagnóze sa tam vôbec nehovorilo. Tri roky som sa točil v kruhu vyšetrení a bol som ochotný odletieť aj do Ameriky na kardiokliniku, aby prišli na to, čo mi je. Skúšal som aj liečiteľov, ale nič nezaberalo. Zabral až psychiater a psychoterapia, na ktorú som potom chodil 8 rokov. Na chvíľu sa mi polepšilo, tak som pridával tempo, pridával a pridával. Potom sa mi prestalo dariť a stres zosilnel. Zrazu som začal viac spať, viac jesť, a zasa spať, až som nebol schopný z tej postele ani vstať a začal som myslieť na smrť, respektíve na samovraždu.

Takže na stole sa objavilo krajné riešenie…

No a v tej chvíli, keď tá smrť a myšlienky na ňu a na spôsob, ako to urobím, ako sa zasamovraždím úplne zaplnili moju myseľ, tak v tú chvíľu sa mi uľavilo, čo je teda zvláštne. Vlastne som našiel riešenie toho stavu, tých vnútorných bolestí a všetkých problémov. Keby mi v tej chvíli nepomohla moja manželka a doslova ma neodviezla na psychiatriu, tak sa tu dnes nerozprávame. 

Našťastie rozpoznala tú akútnosť.

Ano, pretože pred tým som len ležal, nekomunikoval, nič ma nebavilo a úplne som sa zmenil.

Čo nasledovalo? Hospitalizácia?

Áno, nasledoval vstupný pohovor s lekárom, ktorý si vôbec nepamätám. Strávil som tam dva mesiace, nasadili mi silnejšie lieky, starali sa o mňa veľmi pekne, no celú tú hospitalizáciu mám tak trochu v hmle. Čo si ale pamätám je ten rok, čo nasledoval po hospitalizácii, pretože samotná depresia sa nevylieči za dva mesiace. A môžem povedať, že skutočná depresia, tá bolí tak strašne, je to taký stav, ktorý už nechcem nikdy zažiť. Je to určitá forma vnútornej bolesti, o ktorej sa veľmi ťažko hovorí, to takmer ani nejde, to je jedna obrovská nekonečná prázdnota a bolesť zároveň. Ľahšie sa hovorí o úzkosti, tá sa dá ľahšie opísať.

Môj prvý hosť psychiater Pavel Černák povedal, že koľko ľudí, toľko typov depresie, tak ako je každý človek originál, tak je aj každá depresia unikátna. To je tá pasca. Nedá sa to zovšeobecniť. Ale je to až fyzicky bolestivá skúsenosť, ktorú si ťažko dokážeme predstaviť. Keď bolí lakeť, tak bolí lakeť, keď brucho, tak vieme, že bolí brucho, vieme to lokalizovať a opísať. Bolesť pri depresii je ťažko uchopiteľná, ale kto ju raz zažil, tak je schopný spraviť čokoľvek, aby sa to nevrátilo.

Áno, presne tak. A je dôležité rozlíšiť napríklad to, čo zažívam teraz v týchto obdobiach sú tzv. depresívne prepady. Som na tri dni totálne vypnutý a nič nedokážem. Z toho sa tak nejako vyhrabem a fungujem ďalej. A k tomu mám takmer permanentne úzkosť. Dá sa to prežiť, keď človek chodí pravidelne na terapiu, dá sa to prežiť, ak človek pravidelne užíva lieky a dá sa to prežiť, ak má človea vedľa seba ľudí, ktorí mu pomáhajú. Inak by sa to prežiť nedalo.

Keď človek to svoje ochorenie prijme, tak sa zdá, že môže žiť plnohodnotný život. To je naozaj podobné ako keď má pacient napríklad cukrovku a zmení svoj životný štýl, manželka mu varí diétne jedlá, nevystavuje ho inzulínovým šokom, tak sa dá žiť – síce s určitými obmedzeniami, ale plnohodnotný život. Tak ako aj vy, viete o svojej chorobe, nastavili ste svoj režim tak, aby ste to mali viac  menej pod kontrolou. A hoci mávate depresívne prepady a žijete s úzkosťou, stále ste činorodý vo svojej práci, natáčate dokumentárny cyklus, produkujete podkast. Je vidno, že pre túto tému ako liečený pacient robíte veľmi veľa.

K tomuto mi napadajú dve veci. V prvom rade som veľmi zvažoval, či spraviť tento rozhovor, z toho dôvodu, že som nechcel byť mediálny pacient. Nechcel som, aby si ma ľudia nakoniec spojovali s tým, že aha, to je ten, ktorý rozpráva o tom, ako sa chcel zasamovraždiť. Tu však zvíťazila spolupráca s Ligou za duševné zdravie a pripravovaný nový diel dokumentu Život za zdí o starostlivosti o duševné zdravie detí. Takže to má svoju logiku.

A podruhé, keď je človek so skúsenosťou s duševnou poruchou, tak druhí ľudia majú tendenciu sa dívať na jeho prácu skrz jeho diagnózu. Začnú napríklad hovoriť, že veď on je šikovný, že on vôbec niečo natočil, on je šikovný, že on vôbec niečo urobil…. a to teda nechceš toto. Si Jeroným Janíček, ktorý urobil buď dobrú prácu, alebo zlú.

To je skoro ako poznámka, že na svoj vek celkom dobre vyzerá… tak tu sa vraví, že na to, že mal také problémy, celkom dobre to natáča. Mne toto ani raz nenapadlo, skôr mi pri sledovaní vašich dokumentov napadlo, že keď sa zhovárate s odborníkmi, tak vás nemôžu odbyť s nejakou otázkou alebo odpoveďou, lebo vy ste tam bol, vy to poznáte, vy viete, ako to tam funguje, alebo nefunguje. Čiže žiadate viac, žiadate vysvetlenie. Vráťme sa teda k tej hospitalizácii. Ako ste zvládal liečbu?

Dostával som klasické antidepresíva a čakali sme, kedy zaberú. Tú hmlu, v ktorej som bol, malo na svedomí to moje prežívanie depresie, keďže som bol nesmierne spomalený, celé moje psychomotorické tempo, ktoré mám prirodzene pomalšie sa ešte viac spomalilo. Náročné bolo, že som sa odznovu učil čítať a písať, všetko ma nesmierne bolelo, dokonca aj to čítanie, písanie a premýšlanie ma bolelo a veľmi vyčerpávalo. To možno ľudia netušia, ale keď je tá depresia hlboká, tak ten ďalší rok som sa len snažil vrátiť späť do základného života. A to bolo veľmi nepríjemné.

Chcel som sa na to spýtať. Že po hospitalizácii príde človek domov, užíva lieky a zrejme musí byť veľmi namáhavé vrátiť sa späť do normálneho života. Späť k tomu, čo robil pred tým. Ale mnohým akoby unikalo, že práve to, ako žili predtým malo za následok, že vypukla choroba.

Tu pozor, to je taká pasť. Áno, mnohí to tak naozaj majú, ale potom sú tu ešte ľudia, ktorí si tú chorobu nesú jednoducho v génoch. A síce je pravda, že spúšťač psychického ochorenia je stres, negatívny ale i pozitívny, no v niektorých prípadoch ani to nie, Jednoducho sa na ten prvotný spúšťač nepríde. A tam nemá zmysel hľadať, čo robili proti sebe, akurát tak strážiť hladinu stresu. Veľa ľudí a ja sa medzi nich počítam by si malo položiť otázku, resp. môže si položiť otázku, pokiaľ chce dospieť k uzdraveniu – čo robili v živote zle.

Alebo čo sa udialo v jeho živote zlé.

Tak môžeme identifikovať dve veľké témy – veci, zlé voči sebe samému, teda vzťahovanie sa k sebe a vtzťahovanie sa k okoliu. No a to, že si to priznám, že na to pridem intelektuálne, to je super vec, ale nestačí to. Treba to aplikovať do života a začať podľa toho žiť. To je ďalšia veľká úloha, ktorá presahuje hranice psychoterapie a je to tvrdá drina.

A oproti tomu stojí niečo, na čo by som chcel poukázať, že niektorí ľudia vravia, že predsa to je dar mať psychickú chorobu, alebo teda depresiu, to je tak tvorivý stav… no neviem, čo je tvorivé na tom, ležať na posteli a želať si zomrieť. To prepáčte. Zároveň niektorí ľudia vravia, čo všetko tou psychickou chorobou získali. Možno tým myslia to, o čom teraz hovorím, že sa začali k sebe a k okoliu chovať inak, lepšie, žiť v pravde, alebo sa k tej pravde aspoň priblížiť. Ale môžem Vám povedať, že by som sa stopercentne radšej narodil ako psychicky zdravý. 

Snažím sa rozbiť toto vžité klišé o zisku z duševnej choroby. Pretože nie je nič krajšie ako necítiť úzkosť, depresívne prepady, nemať strach odísť z Prahy do Bratislavy na natáčanie, bez paralyzujúceho strachu či sa nezrútim, či sa budem mať kam obrátiť, či to vôbec zvládnem. Nie, ja chcem byť zdravý. Z tohoto ja zisk naozaj nemám.

Keď ste opäť začali tvoriť, mali ste nejakú víziu, že chcete ukázať ľuďom váš pohľad na niečo, čo zvonka nie je vidieť?

To áno. A prvá vec sa týka ľudí, ktorí sa neliečia a mali by sa, že každý, kto odkladá tú liečbu zo strachu (ktorý chápem) riskuje, že sa jeho ochorenie chronifikuje a ocitne sa bludnom kruhu, v ktorom mu hrozí, že príde o priateľov, alebo sa u neho môže rozvinúť nejaké civilizačné ochorenie, srdcovocievne spojené často s obezitou, pretože človek sa častokrát stiahne do seba. A keď má v sebe úzkosť, začne viac jesť, menej sa hýbať, viac sa nenávidieť a takto sa ten kruh točí alebo skôr sa roztáča špirála na konci ktorej môžu byť stavy, ktoré toho človeka reálne ohrozujú na živote. A zďaleka to nie len tá samovražda. Kdežto keď človek prekoná ten obrovský prvotný strach, že bude stigmatizovaný, čo možno aj bude – keď prekoná strach z psychiatra a možno ten prvý kontakt aj bude nepríjemný – keď to všetko človek prekoná a prekročí vlastný tieň tak pomôže sebe ale môže pomôcť aj ľuďom v jeho okolí.

O tom sa tiež až tak nehovorí. Príbuzní človeka s duševnou poruchou.

Tým, že pomôžeš sebe, pomôžeš aj blízkym, ktorí sú okolo teba – či už je to manželka, manžel, deti. O nich sa až tak nehovorí ale práve oni častokrát doplácajú na tvoj zdravotný psychický stav. Pretože to nie je tak, že my, ktorí trpíme na psychické ochorenie, trpíme sami. Nie. Špecificky úzkosť je nesmierne sebecká choroba. Pretože tým, ako ma vťahuje do seba ma núti hovoriť stále len o sebe a vidieť len seba. Nevidím dcéru, čo ju trápi, nevidím Vás, čo vás trápi, nevidím manželku a pritom je to nesmierne dôležité ak chcem mať zdravý vzťah, alebo aspoň trochu bežný,

Veľa tráum si nesieme z detstva, že si nás možno nevšímali v rodine, že sme ich nezujímali, a možno sme mali rodičov so silnou úzkosťou, ktorí už nemali síl venovať nám pozornosť.

Mám na to krásne prirovnanie, že keď rybička žije v toxickej fialovej vode vo svojom akváriu, tak sa zákonite stane toxickou. To isté je, keď žijeme v toxickej spoločnosti, automaticky na seba preberáme tú toxicitu. Ale musíme žiť obklopení ľuďmi, preto jediné, čo nám zostáva je naplniť si to naše akvárium čistou vodou a obklopiť sa ľuďmi a zdravými vzťahmi. 

Teraz sa na mňa zrejme nahnevajú ľudia, ktorí trpia niektorou z úzkostným porúch, ale myslím si, že s nami je to často k nežitiu. Pretože zvlášť keď sme neliečení, zanedbávame liečbu, alebo je to hoci aj na začiatku liečby, tak keď sa stretnem s priateľom na káve, a budem mu pol hodinu rozprávať o tom, ako trpím, ako sa bojím o život, potom sa stretneme znovu a tá téma je rovnaká, a na tretí raz opäť, tak štvrtý raz už to nebude chcieť počúvať, prinajlepšom si pomyslí, jejda, tak on zasa príde, zas bude trepať tie svoje bláboly, zas tá istá pesnička. A aj keď mi bude chcieť pomôcť, tak bude mať pocit, že sa to míňa účinku, že sa to stratí v čiernej diere. Preto hovorím, že choroby špecificky naviazané na úzkosť vedú k obrovskej sebastrednosti a sebeckosti.

Teraz sa nebavím o akútnych stavoch, keď mám panický záchvat a silnú úzkosť, tak myslieť na druhých, to je ako pri infarkte – tam je prirodzené, že na druhých nemyslíte, tam fungujú iné mechanizmy. Ale myslím na chvíľu, keď sami so sebou môžeme pracovať, niečo robiť a stojí za to si uvedomiť, na koľko ľudí pôsobíme, či ľudí okolo nás počúvame, či si uvedomujeme, čo hovoria. Či si uvedomujeme, že taktiež trpia a ja toto kľudne zopakujem aj 5 krát, že spoločné žitie s nami vôbec nie je jednoduché.

Čo by ste navrhoval?

Je dôležité v období, keď je človek stabilizovaný, začať im vracať to, čo mu dali. A zároveň si treba uvedomiť, že tí, ktorí sa starajú o nás by mali vedieť sa taktiež postarať sami o seba. Pretože my im dávame to toxické, čo v nás tá choroba vyprodukovala. Psychoterapia zďaleka nie je len pre ľudí, ktorí trpia, alebo ktorí sa snažia prísť na niečo dôležité v ich živote a ďalej sa rozvíjať, ale aj pre partnerky a partnerov tých, ktorí majú regulérnu duševnú poruchu. Na túto obrovskú skupinu ľudí sa zabúda, akoby neboli. A pritom trpia rovnako, napríklad v práci, pretože ja zavolám manželke, prosím ťa, môžeš prísť. A manželka príde, v práci to musí nejako vysvetliť. 

Je to najrizikovejšia skupina aj z hľadiska vyhorenia. Sú to ľudia, ktorí sa starajú o druhých. Takže je tam hrozba, že ak sa ten partner nebude o seba starať, môže psychicky vyhorieť. 

Predstavte si dve konkrétne situácie. Sme na tej káve a ja poviem, nie je mi úplne dobre, myslíš, že neumriem? vy vidíte, že mi nič nie je, poviete, že mám byť v kľude, nič sa nedeje a napríklad sa ma opýtate, prečo ma to trápi, prečo si to myslím. Keď budete odchádzať, budete sa pravdepodobne cítiť ako vyžmýkaná handra. A ono sa to bude stále opakovať, ale opýtate sa ma, či už som bol u psychiatra, alebo u psychoterapeuta, či to nejako riešim, až zistíte, že tie témy, ktoré by nás mohli spájať sa ztenčia iba na preberanie týchto tém. A ja neviem, ako dlho sa toto dá v priateľských vzťahoch vydržať, čo je apel na priateľov všetkých, ktorí trpia, aby tak nenápadne posúvali ľudí, ktorým chcú naozaj pomôcť, ktorí trpia úzkosťami, k profesionálnej pomoci ale zároveň aby im/nám dávali šancu. Lebo niekedy sa nám môže stať aj to, že na tú schôdzku neprídeme a vymýšľame si nezmyselné výhovorky typu, že som si na tri krát zlomil nohu. Človeka to skutočne privedie k bizarným klamstvám. A to všetko len kvôli tomu, že som sa bál a hanbil povedať pravdu, že ma prepadla silná úzkosť 

Vy ste toho natočil veľa o psychických poruchách. Čo zaujímavé ste sa dozvedel?

Dozvedel som sa minimálne to, že človek, ktorý nemá rád druhých ľudí, nemôže byť dobrým psychiatrom. Keď svojich pacientov ohovára, má vulgárne poznámky na ich adresu, napríklad, že zájde za roh a povie, to je taký kretén, tak taký človek tam nemá čo robiť, má ísť razítkovať na poštu, nemá robiť na psychiatrii, kde je prostredie náročné na empatiu. A keď ako lekár nie som schopný si pripustiť, že okrem vzdelania v psychofarmakológii potrebujem aj empatické správanie sa k druhým, a že potrebujem rozvíjať aj úctu k ostatným ľudským bytostiam. Úprimne, bez ohľadu na to, z akých sociálnych pomerov sú, ako sú na tom intelektovo, pretože povedzme si – psychiatria nie je plná bohatých intelektuálne nadaných ľudí. Sú tam často ľudia za hranicou chudoby, ktorí prepadli sociálnym sitom, a ktorí si hospitalizáciou riešia niektoré sociálne veci, čo je ďalšia bolesť psychiatrie. To znamená, dozvedel som sa, že dobrý psychiater je ten, ktorý sa priebežne vzdeláva, ktorý má aspoň psychoterapeutické minimum, má rád svojich pacientov, lebo ty ako pacient to vycítiš, či ten človek tebou pohŕda a je nadradený, alebo či si k tebe sadne a počúva ťa, napriek tomu, že je pod časovým tlakom. Tiež som zistil, že sa dosť líši realita mediálna a tá skutočná. Že je niekedy rozdiel v tom, čo mi ten odborník povie na mikrofón a medzi tým, čo v skutočnosti robí. Ale vstupuje do procesu aj samotná choroba a ja si to veľmi dobre uvedomujem. Nakoľko to skresľuje moja choroba? Je pravda, že keď mám niekoľko dní za sebou panické ataky, tak aj keď sa sestrička krivo pozrie vnímam to ako útok na seba. Takže dobre viem, že občas sa treba personálu zastať, každá minca má totiž dve strany a my sme častokrát citliví a ľahko zraniteľní.

Už ste načrtli, čo ste si všimli pri natáčaní vášho dokumnetárneho cyklu na odborníkoch. Je niečo, čo vás zarazilo na pacientoch? Vedeli by ste  definovať typického českého alebo slovenského pacienta?

Tak to úprimne neviem, to sa ani nedá, pretože každý je originál. Niekto je architekt a má desať detí, a niekto je človek bez domova a tá forma pomoci, ktorá by sa mu mala dostať je jednak psychiatrická a jednak sociálna. Ale, ja asi tuším, kam mierite. Ide o to, že niekomu sa z toho stane program. Napríklad sme hovorili, že taká úzkosť má tendenciu zabrať maximálny priestor v hlave a človek je neustále sústredený na seba, či náhodou neumieram, meriam si neustále tlak a tep, sledujem na sebe akékoľvek zmeny, či sa viac nepotím, neomdliem, budem kolabovať? Niekedy je to skutočne predzvesť panického záchvatu a patrí to k tomu ale niekedy tá choroba začne neúnosne zaberať priestor, ktorý by mal byť venovaný krásnym veciam a k tomuto vedie cesta cez psychoterapiu. Ale zasa – nie u všetkých, u niekoho pomôžu lieky. A niekto si ten pocit nechá, z mnohých dôvodov..

Že sa stotožní s tou chorobou? To sa stáva napríklad pri poruchách príjmu potravy, že si človek nechce vziať tú chorobu. 

No napríklad ja nemám rád označenie psychiatrický pacient. Považujem sa za neho iba vo chvíli, keď sa nachádzam v systéme psychiatrickej starostlivosti. Ale inak som človek, ktorý má skrátka občas úzkosti, či depresívne prepady. Ale to, čo ste vraveli je hlboká pravda, avšak treba na tomto mieste zdôrazniť, aby si ľudia nemysleli, že si to niekto vedome vyberie, že v tomto mi je dobre, v tomto zostanem. Nie, takto to nefunguje. Je dlhý plíživý proces, ktorý trvá mesiace ba aj roky a zistíš, že ty si si nechal úzkosťou ukradnúť dušu. A možno to najhoršie, čo by sa ti mohlo stať, napriek tomu, že to veľmi bolí, a že sa na mňa možno ľudia nahnevajú, je, že by ti tú úzkosť mohol niekto vziať. Pretože by sa ti vytratil zmysel tvojho bytia. A ty by si ho musel opäť hľadať, znova definovať, kto si, čo ťa baví a kam smeruješ. To sú otázky, ktoré si v terapii kladiem, a sú veľmi znepokojujúce. Budem hovoriť za seba, aby som nenaštval veľa ľudí, ale zistil som, že tá úzkosť vo mne zabrala obrovský priestor, ale že ja ju nechcem. Že ju chcem niekam nakopať…

No ale zistil som, že zrazu, keď som si predstavil, že ju nebudem mať, tak som mi napadlo: – Čo budem robiť? Veď ani my by sme tu teraz spolu nesedeli. A to je obrovský paradox tej choroby. Ty ju nechceš, lebo niekoľko krát denne umieraš ale na druhú stranu, tá choroba do teba prerastá, rozbujnie sa ako rakovina a ty už sa toho nevieš a nemôžeš vzdať. Stane sa tvojou súčasťou. A to je skutočne na dlhú prácu v rámci psychoterapie.