Nový film režisérky Maii Martiniak s názvom Neviditeľná (2020) sa zaoberá zaužívanými postupmi v pôrodníctve na Slovensku. Poukazuje v ňom na znaky porušovania práv ženy-matky pri pôrodnom procese, na manipuláciu, zastrašovanie a zastaralé metódy, ktoré sa v našej súčasnej medicínskej praxi využívajú aj napriek celosvetovým odporúčaniam.
Trauma z pôrodu sa týka nielen matky, ale aj dieťaťa, a zážitok z pôrodu máme hlboko vtlačený ako limbický otlačok, ktorý nás ovplyvňuje v ďalšom živote i v sociálnych väzbách.
Podcast Ligy za duševné zdravie so Šarkanom.
Ak potrebujete pomôcť vy, alebo váš blízky, obráťte sa na našich psychológov na Linke dôvery Nezábudka 0800 800 566. Linka funguje nonstop a bezplatne! Ak radšej píšete, môžete využiť našu online poradňu Nezábudka www.linkanezabudka.sk Pre viac informácií o duševnom zdraví navštívte www.dusevnezdravie.sk
Maia Martiniak (vlastným menom Mária Martiniaková, 1977) je režisérka dokumentárnych filmov a produkčná televíznych relácií, eventov a reklám. Vo svojich dokumentárnych filmoch sa venuje primárne environmentálnym témam, rozvojovej spolupráci a témam rešpektovania práv detí a žien. V roku 2020 vyšiel jej nový film Neviditeľná, ktorý citlivo a zároveň dôkladne vyobrazuje stav súčasného slovenského pôrodníckeho systému vo vzťahu k iným krajinám a ich praktikám. Vo filme poukazuje na znaky porušovania práv ženy-matky pri pôrodnom procese, práv pacienta, manipuláciu, zastrašovanie a zastarané metódy, ktoré sa v našej súčasnej medicínskej praxi využívajú aj napriek celosvetovým odporúčaniam.
Znormalizovali sme si pôrodné násilie
V najnovšej epizóde podcastu sme privítali vzácnu hostku Maiu Mareniak, režisérku dokumentárneho filmu o pôrodoch na Slovensku. Spoločne so Šarkanom sa porozprávali o tom, ako nás zážitok z pôrodnej sály môže ovplyvniť v ďalšom živote. Maia Mareniak porovnávala vo svojom filme situáciu u nás na Slovensku a v iných krajinách, napríklad v Dánsku.
Zažiť dobrý pôrod je nesmierne dôležité pre duševné zdravie ženy i dieťaťa. Nestačí ho len fyzicky prežiť a utešovať sa tou slávnou vetou:„veď máš zdravé dieťa, buď šťastná, všetci ste prežili.“ To nestačí a to je presne aj podslogan k filmu Neviditeľná: „Keď zdravé dieťa nestačí.“
Ako sama autorka filmu hovorí, „V prvom rade je zle, že sme úplne potlačili pozitívny zážitok z pôrodu, že sme sa celá spoločnosť nastavili na to, že jediné, čo je dôležité, je, aby žena a dieťa prežili, a aby dieťa bolo zdravé a to zdravie vnímame v takom tom fyzickom svete, čiže keď nevidíme nejaké viditeľné poškodenie, tak vypneme, a vyhodnocujeme, že žena je zdravá. No na duševnom zdraví záleží.“
Dobrým zvykom je, že hosť prináša do štúdia knihu, ktorá sa venuje téme. Maia Mareniak vám dáva typ na knihu od Dr. Arthura Janova, Prvotní otisky a jejich vpliv na život člověka, vyd. Maitrea, rok 2012.
Vypočujte si celý podcast:
Prečítajte si prepis podcastu:
Režisérka Maia Martiniak sa vo svojom filme Neviditeľná zaoberá zaužívanými postupmi v pôrodníctve na Slovensku. Upozorňuje na porušovanie práv matky, na manipuláciu, zastrašovanie a zastaralé metódy, ktoré sa ešte stále využívajú v našej medicínskej praxi. Je dôležité, aby sa začali ozývať aj lekári a sestry, ktoré by to chceli zmeniť, hovorí Maia Martiniak, ktorá bola hostkou podcastu Ligy za duševné zdravie Ako sa máš?
V rámci dokumentárnej tvorby ste sa venovali ekologickým témam a problematike obnoviteľnosti zdrojov. Čo u vás spustilo záujem venovať sa téme pôrodov?
Mnoho ľudí si myslí, že téma traumy z pôrodu a téma pôrodu ako takého sa dotýka iba žien, ale týka sa to nás všetkých. Všetci sme sa narodili, a práve ten pôrodný zážitok máme v sebe otlačený ako limbický otlačok a veľmi nás ovplyvňuje v ďalšom živote aj v sociálnych väzbách. Moja téma je ekológia bytia – ako byť v súlade s prírodou, s prostredím, kde žijeme, a ako nasledovať prirodzené procesy, ktoré máme nastavené vo svojom tele. Pôrody s tým veľmi súvisia, pretože pôrod je proces, ktorý nezastavíš, ktorý sa udeje, či chceš alebo nechceš. Často žena čelí aj strachu a dostáva sa do mimoriadne vyhrotenej situácie. Pre mňa je pôrod naozaj existenciálny zážitok, ktorý potrebujeme zažiť dobre, je to dôležité aj pre naše duševné zdravie, teda nielen to, ako sa to udeje fyzicky.
Už na škole som začala robiť témy filmov, ktoré boli spojené so ženami a už sa začínali dotýkať aj pôrodov. Keď som robila svoj bakalársky film Zuna, nemala som protagonistky. Oslovila som preto svoju mamu, začala som sa s ňou rozprávať o pôrode, ako som sa narodila, aké to celé bolo, ako sa cítila. A zrazu všetky tie detaily okolo pôrodu mi začali dávať zmysel. To, ako sa cítim, to, že niekedy, keď na mňa niekto veľmi tlačí, tak zrazu idem až do nevysvetliteľnej paniky, pritom som veľmi rozvážny človek. Naozaj v sebe môžeme mať veľmi veľa pocitov, ktorým nerozumieme, a môžu byť skutočne spojené s pôrodom. Samozrejme, potom nás ovplyvňuje aj to, v akej rodine vyrastáme, kde študujeme a podobne, ale pôrod je nesmierne silný zážitok tak pre dieťa, ako aj pre matku.
Aj Svetová zdravotnícka organizácia uvádza, že žena má právo na pozitívny zážitok pri pôrode. Ako to však vyzerá v skutočnosti pri pôrodoch na Slovensku?
Úplne sme potlačili pozitívny zážitok z pôrodu, celá spoločnosť sme sa nastavili na to, že jediné, čo je dôležité, je, aby žena a dieťa prežili. A aby dieťa bolo zdravé, ale to zdravie vnímame len vo fyzickom ponímaní, čiže keď nevidíme nejaké viditeľné poškodenie.
Dieťa má dve ruky, dve nohy, je zdravé – dobre to prebehlo.
A následky pôrodu sa pritom môžu prejavovať po rokoch. Žena sa prvé mesiace vyrovnáva s novou situáciou, má malé dieťa, o ktoré sa potrebuje postarať, a až potom sa zážitky z pôrodu začnú vyplavovať. Začnú sa prejavovať aj v iných situáciách, napríklad v partnerskom živote. Alebo keď má ísť žena na kontrolu k lekárovi, zrazu má strach. Alebo sa stará o svoje dieťa a má pocit, ako keby ani nebolo jej, môže mať problém s dojčením. Môže byť teda narušená aj vzťahová väzba medzi matkou a dieťaťom. Ženám sa môžu snívať rôzne nočné mory alebo môžu mať flashbacky (spomienky – pozn. red.) a podobne.
Vyplavuje sa to oveľa neskôr, keď sa už o ženu nikto nestará, nikoho nezaujíma, že ona má poškodené duševné zdravie. A keďže sa u nás nehovorí o tom, že existuje aj trauma z pôrodu, tak to veľa odborníkov ani nerieši.
Keď sa so ženou niekto počas pôrodu rozpráva nerešpektujúco, manipuluje ju, zastrašuje ju, urýchľuje jej pôrod, žena vtedy prestáva byť človekom, bytosťou, ale začína byť už iba telom, ktoré má porodiť dieťa. Samozrejme, to, aké dôsledky to bude mať, je veľmi individuálne: jedna žena tým prejde, ako keby sa nič nestalo, a druhá môže mať z toho traumu na celý život.
Existujú štatistiky o tom, koľko žien vníma pôrod ako traumatický zážitok?
Také čísla nemáme. Aj preto, že trauma z pôrodu sa doteraz riešila iba málo, nezbierali sa adekvátne dáta. Neoficiálne čísla však svedčia o tom, že vravia, že traumatický zážitok z pôrodu môže mať každá tretia žena. Musím však zdôrazniť, že sa to nedeje iba na Slovensku, aby to nevyzeralo, že trauma z pôrodu je iba náš problém. Je to veľmi výrazný problém hlavne postkomunistických krajín. U nás je to veľmi zvláštne aj tým, že sme si ako keby normalizovali násilie. Je pre nás normálne, že sa s nami lekár rozpráva nedôstojne. Prijali sme aj to, že je v poriadku, ak napríklad žena počas pôrodu stále leží na chrbte, je to vlastne rutinne používaná poloha pri pôrode. Prijali sme nástrih hrádze, ktorý sa deje u nás veľmi rutinne, aktuálne sa to deje v asi polovici prípadov, ale závisí od konkrétnej pôrodnice. No napríklad v Dánsku je toto číslo 1-3 %.
To je priepastný rozdiel.
U nich sa to zmenilo približne pred dvadsiatimi rokmi. Videli na štatistike, že jedna pôrodná asistentka má veľa nástrihov a druhá menej. Dokázali preto racionálne zhodnotiť, že niečo nie je v poriadku a že s tým treba niečo robiť.
U nás však ani nezbierame tieto štatistiky, nerozprávame sa o tom, ani lekári sami medzi sebou nekomunikujú tieto problémy, aj preto tu nie je snaha to vyriešiť – nastaviť pôrody ako rešpektujúce voči žene, voči jej očakávaniam. Zrazu tu nikto nepočúva ženu, a pritom ona nie je ani pacientka, je to zdravá žena, ktorá iba prišla do nemocnice porodiť svoje dieťa. Potrebujeme zmeniť tento pohľad, lebo rodiaca žena nie je chorá, väčšina pôrodov sa deje fyziologicky.
Takže neobstojí ani argument, že vtedy ide o zachraňovanie života, aj preto ide všetko ostatné bokom?
Ale aj keď sa deje nejaká patológia – či už u dieťaťa, alebo u matky – aj vtedy majú žena a dieťa právo na pozitívny zážitok. Zdravotnícky personál to však tak nevníma. Podľa výsledkov prieskumu, ktorý robili Ženské kruhy spolu s inými organizáciami, zdravotnícky personál vlastne neberie ako svoju prácu napĺňanie potrieb rodiacich žien. Berú to tak, že sú tam na to, aby odviedli pôrod, aby sa dieťa narodilo zdravé, a všetko ostatné vnímajú ako nadprácu. Preto u nás vznikli duly, ktoré sprevádzajú ženu pri pôrode, a pritom v zahraničí duly ani nemusia byť, pretože je tam pôrodná asistentka a súčasťou jej práce je aj to, aby informovala ženu o tom, čo sa deje, aby ju sprevádzala pri jej pocitoch, aby ju previedla celým procesom tak, aby žena mohla zažiť pôrod pozitívne.
Aký ste mali pri príprave dokumentu pocit zo slovenských lekárov a sestier? Nájdu sa takí, ktorí by to aj chceli robiť inak?
Ak sú, tak sa neozývajú. A to je práve to, čo by sa malo začať diať, pretože tú zmenu môžu urobiť iba oni. Čakáme na štandardy, ktoré sa momentálne píšu, a nejaké prvé už aj vyšli, ale zase sa pripravovali bez prítomností zástupkýň žien a bez prítomnosti pôrodných asistentiek. Čakáme, čo príde ďalej a aké budú prekvapenia v tých štandardoch. Chýbajú nám štandardy, ktoré by zaručovali, že každá žena bez ohľadu na to, z akej je sociálnej skupiny, dostane kvalitnú zdravotnú starostlivosť, na ktorú má podľa zákona aj právo.
Zmeniť by sa malo aj nazeranie na partnera pri pôrode ako na návštevu. Je to druhý rodič, jemu sa tak isto rodí dieťa. Aj keď sa rodí z lona matky, ale rodí sa aj tomu otcovi, ktorý tiež potrebuje plnohodnotne zažiť ten zážitok a takisto by mal byť pozitívny. Mňa samu prekvapilo, keď sme točili v slovenskej pôrodnici, že muž naozaj prichádza až do poslednej fázy pôrodu, keď už v podstate iba vidí svoju partnerku v utrpení alebo vo veľkých bolestiach, a je to preňho veľmi stresujúce.
Práve preto mnoho mužov povie, že radšej nechcú byť pri pôrode, lebo od ostatných mužov dostanú presne túto informáciu.
Žena môže mať v mužovi počas pôrodu veľkú psychickú oporu. V slovenských pôrodniciach sa to nedeje, žena je na izbe s inou ženou, stráca sa intimita a stráca sa aj kontakt a spoločné prežívanie s partnerom. Ako príklad dobrej praxe uvádzam vo filme dánsku pôrodnicu. Pár vojde spoločne do pôrodnej izby a z tej izby už neodíde. Je to miestnosť, kde ženu prijmú, kde urobia prvé vyšetrenia, kde sa s ňou rozprávajú, kde s ňou trávi čas pôrodná asistentka, kde žena porodí svoje dieťa, kde to dieťa aj vyšetria – nenesú ho do nejakej inej miestnosti, nikto ho neváži, nemeria v prvých minútach života. Potom ešte spoločne strávia pár hodín na tej izbe, aby mohol prebehnúť prvý raný kontakt, a odchádzajú buď domov, alebo – ak ide o prvorodičku – na iné oddelenie, kde strávia zvyšný čas.
U nás je to ako fabrika na deti. Žena príde do jednej miestnosti, kde ju prijmú, potom ide niekam, kde jej urobia klystír, potom inde urobia vyšetrenia, v ďalšej miestnosti čaká na pôrod, potom ide do nejakého boxu neintímne porodiť a kde by mala stráviť dve hodiny so svojím dieťaťom. No ani to sa nedeje vždy: dieťa jej odnesú, povedia, že iba na tri minúty, a vrátia jej ho možno po štvrťhodine. A potom sa prenáša na nejaké iné oddelenie na inom poschodí.
U nás často počuť argument, že vo väčších spádových nemocniciach kapacitne nestíhajú, preto pri pôrodoch postupujú rutinne. Ďalší častý argument je, že majú pri pôrodoch ženy, ktoré sa správajú hystericky a podráždene. Je to podľa vás v poriadku, že sú rodiace ženy označované za hysterky?
Spýtala by som sa toho človeka, ako by sa správal on, keby mu niekto robil niečo, čo nechce, a hoci by mu aj tisíckrát povedal, že to nechce, aj tak by mu to urobil. Samozrejme, že človek potom začne byť podráždený, je to podľa mňa prirodzená obranná reakcia, keď sa k vám niekto správa nerešpektujúco. Podľa mňa hysterické ženy pri pôrodoch nie sú. Žena je hysterická už iba vo chvíli, keď tisíckrát niečo povie a nie je vypočutá, preto potom ide do takého expresívneho amoku.
Vo filme vystupuje aj americká fyzioterapeutka a dula Penny Simkinová, ktorá hovorí, že traumy z pôrodu sa podobajú traumám vojakov, ktorí prichádzajú z vojnových zón. Je to naozaj až také zlé?
Áno, je. Doteraz sa o tom naozaj nehovorilo a príde nám nepredstaviteľné, že by žena mohla mať z pôrodu až takýto vážny traumatický zážitok. Pre časť žien je to ťažká skúsenosť, sú dokonca prípady, ktoré sa končia smrťou matky, alebo sa stratia a už sa nikdy nenájdu. Určite každý aspoň raz za život počul o prípade, keď matka zrazu odišla z domu, a už sa nevrátila. Pre niektoré ženy je veľmi ťažké vyrovnať sa s takou skúsenosťou, čelia ťažkým depresiám, majú narušenú vzťahovú väzbu s dieťaťom. Keď si uvedomíme, že je doma s malým dieťaťom, o ktoré sa potrebuje nepretržite starať, tak je pre ňu naozaj veľmi náročné odísť hoci aj na hodinu terapie a dávať sa dokopy.
Veľakrát to zľahčuje aj samotné okolie. Niekedy ani partner nechce uveriť tomu, že je to z pôrodu, veď bol predsa pri tom. Môže to vidieť inak, alebo už môže mať znormalizované to násilie, môže mať pocit, že všetko prebehlo v poriadku. No žena môže mať z toho úplne iný pocit. Aj laktačné poradkyne, ktoré prichádzajú do kontaktu s takými ženami, opisujú situácie, keď v jednej miestnosti sedí žena, ktorá plače a opisuje svoj pôrod, a v druhej miestnosti muž, ktorý hovorí o úplne inom zážitku. Žena sa tak môže cítiť aj v úzkom kruhu rodiny nepochopená. Samozrejme, prichádza na rad aj známa veta: „Veď máš zdravé dieťa, buď šťastná, všetci ste prežili.“ Lenže to nestačí a to je presne aj jeden zo sloganov nášho filmu – Keď zdravé dieťa nestačí.
Duševné zdravie je naozaj veľmi dôležité a každý chceme vo svojom živote prežívať veci pozitívne. Určite si každý pamätá na prvý bozk, prvé milovanie, prvý deň v práci – každý chceme mať na to pekné spomienky. Tak prečo nie pri pôrode?