Psychoterapia Podcast

Podcast Ako sa máš? #8 psychologička Hana Celušáková

O matky sa musíme starať matersky.

Neúnavná propagátorka zdravého pohľadu na svet žien pred, počas a po pôrode. Klinická psychologička, psychoterapeutka a certifikovaná dula, Hanka Celušáková. Z vlastnej praxe vie, že každá piata žena nevníma pôrod len ako pekný zážitok ale hrozí jej aj popôrodná depresia. Nechtiac zbiera traumatické príbehy z pôrodníc a otvorene hovorí, že problém nemajú ženy, ale systém. Detailne pozná a pútavo rozpráva o sociálnom tlaku na to byť dobrá mama, o nešikovných poznámkach pôrodného personálu, o potrebe matersky sa starať o čerstvé mamičky a o nástrahách zastaralých návykov ešte stále zakorenených v nás.

„Zrátala som, že bežná tehotná žena, nie v rizikovom tehotenstve, na Slovensku absolvuje behom trinástich poradní 150 rôznych vyšetrení, od merania tlaku, kontroly varixov, kontrola hmotnosti, nekonečné množstvo somatických vyšetrení, ale za tých 13 poradní sa jej málokedy niekto spýta, ako sa cíti, ako sa má. A tá otázka by možno mala byť tá prvá, čo by bolo dobré položiť a rozprávať sa s tou ženou nielen o tom biologickom zvládaní jej tehotenstva, ale aj o tom psychologickom.“ hovorí Hana Celušáková

Vedeli ste, že:

  • Popôrodná depresia sa týka 1 z 5 žien.
  • Len 10% pôrodov potrebuje lekársku intervenciu, 90% ich nepotrebuje
  • Žena počas gravidity absolvuje minimálne 150 somatických vyšetrení, žiadnu psychologickú prípravu.
  • Posttraumatická stresová porucha sa vyskytuje u 3% žien po nerizikových tehotenstvách a bezproblémovom pôrode, u 17% žien po rizikovom tehotenstve a problémovom pôrode  a u 28 až 40% žien, ktoré utrpia stratu bábätka, predčasný pôrod, narodí sa dieťa ktoré je poškodené pri pôrode, s vývinovou vrodenou vadou. 
  • Za 20 % úmrtí v šestonedelí je zodpovedná popôrodná depresia.

 

Mgr. Hana Celušáková, PhD. (1975)
Klinická psychologička, psychoterapeutka a certifikovaná dula.
V roku 1998 ukončila vysokoškolské vzdelanie v odbore psychológia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1998 – 2003 pracovala v Psychiatrickej nemocnici P. Pinela v Pezinku, kde sa venovala liečbe drogovo závislých mladistvých, gerontopsychiatrickým pacientom ako aj práci s dospelou klientelou (psychotickými pacientmi, alkoholikmi). Špecializačnú skúšku z klinickej psychológie zložila v r. 2003, absolvovala základný psychoterapeutický výcvik (PCA – Person Centered Approach) .Od roku 2009 je zapísaná v zozname psychoterapeutov SPS. Je odbornou garantkou Centra pre rodinu Kvapka v odbore klinická psychológia a psychoterapia, kde sa zameriava na podporu rodičovských kompetencií nastávajúcich rodičov, vedie kurzy prípravy na pôrod a rodičovstvo pre tehotné ženy a ich partnerov, sprevádza rodičky počas pôrodu ako dula a podporuje novú rodinu. Spolupodielala sa na projekte Štart do práce po materskej dovolenke. Psychoterapeuticky sa venuje ženám, ktoré sa vyrovnávajú s psychickými komplikáciami v súvislosti s pôrodom – reprodukčným zdravím. V rokoch 2015-19  absolvovala postgraduálne doktorandské štúdium na LF UK a je súčasťou tímu Akademického centra výskumu autizmu. Venuje sa aj publikačnej a prednáškovej činnosti.

Pôrod má byť nádherným zážitkom. Bolí ma, keď to žene niekto zoberie

Čo je to popôrodná depresia a s čím si ju môžeme zamieňať?

V prvom rade treba povedať, že obdobie tehotenstva, pôrodu a šestonedelia je obdobím, ktoré je celkovo viac krehké na psychické poruchy, aj tie novovzniknuté. Rovnako aj „staré“ psychické problémy sa zvyknú aktivovať, pretože v každom prípade narodenie dieťaťa je závažný stresor, síce pozitívny, ale predsa len stresor.

V tomto období nastáva v živote a v tele ženy veľa zmien – či už hormonálnych, sociálnych, psychologických – a to prináša so sebou turbulenciu a zvýšené riziko duševných chorôb. Veľa žien zažije popôrodné baby blues, čo je vlastne výkyv nálady, ktorý prichádza väčšinou na tretí-štvrtý deň po pôrode a končí sa okolo štrnásteho dňa. Postihuje okolo 50-80 percent žien.

Čiže bežná vec?

V podstate by sa to mohlo brať ako bežná vec, nie je to duševné ochorenie. Na druhej strane by sme ho však nemali ani úplne ignorovať, pretože to, ako žena prežije prvé týždne po pôrode, môže veľmi vplývať aj na to, ako sa neskôr naväzuje na bábätko.

Baby blues nie je duševná porucha v zmysle, že žena potrebuje liečbu, hospitalizáciu a podobne, ale potrebuje od spoločnosti, aby tomu obdobiu bola venovaná väčšia pozornosť

Môžeme povedať, že je to pre každú ženu akási rekapitulácia ziskov a strát, lebo vždy niečo v tej novej roli získa, ale zároveň aj stráca – profesijné zaradenie, sociálne kontakty, koníčky. A tú zmenu potrebuje aj integrovať do svojho sebaobrazu a do nového životného štýlu. Preto je potrebné v tomto období šetriť zdrojmi ženy a podporovať ju, akokoľvek sa dá. Je na to pekný anglický výraz – „mothering the mother“, teda matersky sa starať o matku. U nás je totiž bežné v tomto obdodí viac vstupovať do starostlivosti o dieťa a dieťa mame odobrať. Lenže u žien, ktoré majú pocit neistoty, zlyhania, môže odoberanie dieťaťa ešte prehlbovať pocit, že „ani to ja neviem“, „všetci ostatní ho vedia utíšiť, len ja nie“ alebo „ako sa vôbec môžem niekedy naučiť fungovať ako mama“.

Úlohou spoločnosti, rodiny, ale aj zdravotníkov je preto zvyšovať materské kompetencie a minimalizovať vstupy, ktoré by ich odoberali. Väčšinou však ženy toto obdobie zvládnu dobre, prekonajú ho vďaka psychosociálnej podpore z okolia a vlastným copingovým (zvládacím – pozn. red.) stratégiám.

Môže sa však aj baby blues prehupnúť do niečoho vážnejšieho?

Áno, keď emocionálna rozkolísanosť, poruchy nálady, pocity zlyhania zostávajú aj po dvoch týždňoch, vtedy už hovoríme o popôrodnej depresii. Môže sa objaviť bezprostredne po pôrode, ale diagnosticky sa to berie tak, že aj keď sa depresívna epizóda objaví rok po pôrode, ide stále o popôrodnú depresiu.

Ako rozoznáme, či ide o normálnu reakciu na relatívne nenormálnu situáciu, alebo je to už prejav psychického ochorenia?

O depresii hovoríme vtedy, keď zlé dni prevažujú nad dobrými, čiže človek stráca chuť do života, nálada je prevažne smutná alebo výrazne zhoršená, má problém sústrediť sa na koníčky ani jeho obľúbené veci mu neprinášajú radosť. Veľmi často sa môžu objaviť príznaky ako porucha spánku, poruchy príjmu potravy – či už nechutenstvo, alebo, naopak, prejedanie sa. Môže byť prítomná aj kognitívna neschopnosť sa koncentrovať na veci, roztrasenosť, neistota, spochybňovanie sa v každom rozhodnutí, pocity viny, pocity zúfalstva, nízke sebavedomie, nastupujú depresívne myšlienky.

Na popôrodnej depresii je podľa mňa špeciálne ťažké, že sa týka akoby jadrovej kvality. Byť dobrý rodič je niečo, čo veľmi chceme v živote dosiahnuť, je to pre nás veľká hodnota. Keď už som sa rozhodol mať dieťa, tak to proste chcem robiť naozaj dobre, najlepšie, ako sa dá. Človek tak môže mať pocit, že zlyháva v niečom, o čom bol presvedčený, že chce robiť dobre.

Popôrodnú depresiu sa často nedarí diagnostikovať a odchytiť aj preto, že tá žena môže mať veľký problém hovoriť o tom, čo prežíva. Vníma to tak, že naozaj nie je dobrá mama, a keď na to všetci prídu, tak to bude strašná hanba.

Zaráža ma, že popôrodnú depresiu zažije minimálne každá piata žena.

To je naozaj veľmi vysoké číslo. Z mojej skúsenosti veľa popôrodných depresií by bolo lepšie nazývať peripartálne depresie, čiže depresie, ktoré sa rozvíjajú v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom, a veľmi často sú ich príznaky prítomné už aj v tehotenstve. Často je to zmiešaný obraz depresie s úzkosťou.

Ako to myslíte?

Veľmi veľa príznakov tehotenstva svojím spôsobom prekrýva úzkosť. Veľa žien má počas tehotenstva problém so spánkom, s nechutenstvom a iné somatické prejavy, ktoré by sme štandardne priradili k tehotenstvu. V skutočnosti však môžu byť prvými znakmi, že žena prežíva v súvislosti s narodením dieťaťa zvýšenú úzkosť až depresívne pochybnosti o sebe. A táto depresia sa potom plynule prehupne aj do obdobia po pôrode, kde sa už naplno odzrkadlí práve v tej neistote pri kľúčovej, jadrovej starostlivosti o bábätko.

Keď žena zistí, že je tehotná, dostane tehotenskú knižku a rozpis všetkých prehliadok, nemalo by sa už vtedy začať hovoriť aj o tomto riziku?

Podľa mňa by to tak malo byť. Ja som raz zrátala, že na Slovensku bežná tehotná žena – nie v rizikovom tehotenstve – absolvuje behom trinástich poradní 150 rôznych vyšetrení: od merania tlaku, kontroly varixov, kontroly hmotnosti, nekonečné množstvo somatických vyšetrení. Lenže za tých 13 poradní sa jej málokedy niekto spýta, ako sa cíti, ako sa má. A pritom práve táto otázka by možno mala byť prvá, ktorú by jej bolo dobré položiť. Rozprávať sa nielen o biologickom zvládaní tehotenstva, ale aj o tom psychologickom.

Mám pritom dojem, že aj to testovanie tehotnej, či je jej telo dosť dobré pre bábätko, tiež prehlbuje oddelenie biologického a psychologického prežívania tehotenstva. Žena tak môže celé tehotenstvo vlastne prežívať s podvedomým strachom, že možno zlyhá.

Myslím si, že prvým krokom je nielen hovoriť o tom, že môžete mať psychické poruchy, ale pracovať so ženou ako s ľudskou bytosťou, ktorá má v tehotenstve svoje potreby, a jednou z nich je aj uspokojenie jej psychologických potrieb a prežívania v tehotenstve. Dať jej psychologickú podporu a nebyť len biologickým exekútorom.

Ako sa pozeráte na to, ako dnes prichádzame na svet? Čo je na tom zlé z psychologického hľadiska?

Pre mňa pôrod nie je len biologický akt narodenia dieťaťa, teda len nejaké vyslobodenie dieťaťa z tela matky, ideálne s výsledkom dva zdravé kusy na záver. Nie je to žiadna operácia slepého čreva. Podľa mňa je veľmi dôležité pozerať sa na pôrod nielen ako na biologickú udalosť, ale aj ako na psychologickú, rodinnú a sociálnu. Rodí sa pri nej matka, rodí sa dieťa, rodia sa rodičia, rodia sa starí rodičia.

Pôrod dieťaťa je na druhom mieste, čo sa týka množstva hospitalizácií na Slovensku. To znamená, že je to obrovský objem zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytujeme reálne zdravým ľuďom v reprodukčnom období, a pre veľa žien je to vôbec prvý kontakt s nemocnicou v ich živote. Takže do toho vstupuje aj obava, že ako zdravá žena prichádzam do nemocnice a zrazu sa mením zo zdravého človeka na potenciálny problém alebo riziko – na pacientku.

Tak ako je u nás smrť inštitucionalizovaná a oddelená od života, rovnako sa u nás pristupuje aj k pôrodu – snažíme sa ho sprofesionalizovať a vtesnať do nejakej škatuľky. Lenže pôrod je vždy individuálnym príbehom každej ženy, odráža sa v ňom celá jej životná história. Pokiaľ doteraz žila spokojný život, má pocit kompetencie, že vie rozhodovať o sebe, o svojom zdraví, vie, do čoho ide, potom sa tam cíti bezpečne. Dôležité je, ak má na druhej strane spoluhráčov, zdravotníkov, ktorí ju podporujú v prirodzenom pôrode alebo poskytnú zdravotnú starostlivosť, keď je potrebná, ale stále je samotná žena šéfom narodenia svojho dieťaťa a rozhoduje o tom, čo sa bude diať s jej telom, s jej dieťaťom. V takom prípade je to určite v poriadku.

Niečo iné však je, keď žena vstupuje do pôrodnice výrazne anonymizujúcim procesom – už len to vyzlečenie sa z vlastného oblečenia, oddelenie od partnera, zdravotníci prestanú používať jej meno, už sa jej hovorí len „mamička“… vtedy je individualizácia úplne preč. Do toho prichádza slovenský štandard typu holenie, klystír, ktoré ju oberajú o posledné zvyšky dôstojnosti.

Podľa mňa pôrod má byť to miesto, kde sa žena stretáva len s tými strachmi, s ktorými sa stretnúť musí.

Každý asi chápe, že pôrod je namáhavý a bolí, ale práve humánne prostredie by mohlo prispieť k tomu, aby to bol napriek tomu krásny zážitok.

Je fantastická skúsenosť, že dokážem vlastným telom priviesť na svet dieťa. Že vôbec dokážem počať, že môžem donosiť bábätko, že ho viem priviesť na svet – to je transformačná skúsenosť. Keď občas sprevádzam ženy do pôrodníc a vidím, ako na konci zažijú ten úspech, je to taká nádherná vec, že ma potom strašne bolí, ak im to niekto zoberie. Ja tomu naozaj úprimne nerozumiem, pretože u nás je veľmi ľahké dávať všetku vinu na matku. V konečnom dôsledku aj pri popôrodnej depresii sa hovorí, ako keby mala ten problém matka, hoci v skutočnosti má problém tento systém.

Posttraumatická stresová porucha po pôrode sa oddeľuje od popôrodnej depresie ako samostatná diagnostická kategória, ale pravda je, že majú k sebe veľmi blízko, faktorovou analýzou sa nedajú odlíšiť. Vieme, že aj to, ako žena zažíva gynekologickú starostlivosť, ako prebieha starostlivosť pri pôrode a v šestonedelí, môže zohrávať dôležitú rolu v tom, či bude trpieť popôrodnou depresiou. Neustále premrhávame potenciál robiť tieto veci dobre a správne, aby sme znižovali problémy matky s duševným zdravím a z dlhodobého hľadiska, samozrejme, rozhodujeme o duševnom zdraví celej populácie, pretože depresívna mama má logicky oveľa väčší problém vytvárať bezpečnú vzťahovú väzbu k dieťaťu. Je preťažená tým, čo všetko musí zvládať, a má oveľa väčší problém sama so sebou.

Čo s tým, keď už prídeme na to, že matka môže mať popôrodnú depresiu?

Úplne prvá vec by mala byť podľa mňa príprava a prevencia. Nečakať na to, že príde materská láska a hneď budem vedieť, čo mám robiť. Som veľká fanúšička predpôrodnej prípravy, nielen na pôrod, ale aj na starostlivosť o bábätko. Žena potrebuje kontakt s realitou namiesto skreslených obrázkov zo sociálnych sietí, aby vedela, ako to môže normálne vyzerať. A potrebuje vedieť, že na konci tunela je svetlo – dieťa sa začne usmievať, budete mať už aj pozitívnu spätnú väzbu, človek začne dýchať.

Je nesmierne dôležité vedieť, do čoho idete. Druhá vec je, že keď už cítite, že to nie ste vy, že strácate radosť zo života, v tej chvíli treba volať o pomoc. Lebo ďalšou fázou už môžu byť depresívne myšlienky, ktoré z vás vysajú nádej a hovoria vám, že nemá zmysel volať o pomoc, lebo vám nikto nepomôže.

Čiže okamžite volať o pomoc?

Áno. Veľmi často už aj zvoľnenie, zreálnenie, súcit so sebou dokáže pomôcť predísť tomu, aby sa depresívna epizóda rozvinula. Uvedomiť si, že nemusím všetko stihnúť, a riadiť sa podľa hesla „Bordel v bytě, šťastné dítě“.

Nemecká pôrodná asistentka a psychologička Elizabeth Gesselová hovorí o tom, že základ je byť sama sebe najlepšou priateľkou. Samu seba ocením za to, čo som zvládla, a nekarhám sa za to, že som niečo nestihla. Keď to nefunguje, treba ihneď vyhľadať odbornú pomoc.

Treba si uvedomiť, že popôrodné depresie sú skutočne život ohrozujúci stav. Za 20 percent úmrtí v šestonedelí je zodpovedná práve popôrodná depresia. Treba to brať naozaj veľmi vážne, nie je tu priestor na to, aby sme sa hrali na nejakú stigmu. Keď je problém, treba ho pomenovať, treba vyhľadať pomoc – psychológa, psychiatra, kto bude skôr dostupný v tej situácii. Antidepresíva môže u nás predpisovať aj gynekológ či obvodný lekár, aj keď väčšinou to robí psychiater. Treba však konať rýchlo a nájsť psychologickú pomoc, ktorá je schopná rozlíšiť, či sú potrebné lieky, alebo je to zvládnuteľné v rámci psychosociálnej podpory, komunity.

Čo môže urobiť okolie, keď už vie, že žena má popôrodnú depresiu?

Podľa mňa je dobré pôsobiť v prvom rade preventívne. Pýtať sa, ako sa máš, neočakávať, že všetko je automaticky v poriadku. Keď poznáte svoju ženu a vidíte, že je u nej zrazu veľký skok k perfekcionizmu, treba sa snažiť tlmiť ho.

Dôležité je tiež prevziať časť starostlivosti o dieťa. Mnohým ženám sa uľaví už len tým, že nemajú službu 24/7, ale „len“ 24/6, teda majú aspoň jeden deň, keď sa môžu vyspať. Keď to nezaberá, treba potom už naozaj ísť po odbornú pomoc, čo najskôr.

Prepis podcastu bol uverejnený v DenníkuN.