20. 07. 2007 Čo pre vás robíme

Lucia Lužinská a Boris Čellár (2007)

Liga: Lucia, pred koncom koncertu som si všimol vo vašej tvári úžasný milý výraz šíriaci radosť. Čo sa udialo? Borisa sa opýtam, či vie, že jeho prežívanie hudby sa odzrkadľuje aj v jeho tvári. Spieva a hrá aj duša?

Lucia: A už ste si aj odpovedali. Keď sa stane, že vznikne interakcia medzi hudobníkmi na pódiu, vtedy jeden ovplyvňuje druhého. Ja som sa dnes veľmi uvoľnila, snáď to bolo aj prostredím, atmosférou a zložením kapely. V jednej chvíli sa mi stalo, že som kreatívne začala tvoriť čo ma o sekundu neskôr normálne prekvapilo. O tom je džez. Nestáva sa to často, že sa človek inšpiruje sám sebou, že nemá všetko pripravené. Jednoducho To príde a prinesie spokojnosť – preto ten výraz v tvári.

Liga: Naznačujete tým, že ak má človek problémy, mal by sa venovať džezu? Pomôže mu to?

Lucia: Človek by sa mal určite venovať kreatívnej činnosti. Čítala som, že umenie nie je na to, aby človek niečo napodobňoval. Je na to, aby poukazovalo a vytváralo. Každý človek je jedinečný a keď niečo odhalí zo svojho vnútra a nebojí sa „byť prichytený pri čine“ – vtedy to človeka vnútorne oslobodzuje, a to tiež prispieva k duševnému zdraviu. Je to aj v inom umení, ale džez je v tomto úžasný, pretože je postavený na improvizácii.

Liga: Keď ste smutná, nemáte extra dobrú náladu ale máte zaspievať pesničku, ktorá má znieť veselo – čo urobíte?

Lucia: Pódium je magické miesto. Kým vystúpim na pódium, snažím sa všetko predýchať. Pán Huba ma ešte na herectve naučil, že ak máš dôvod divákom niečo povedať, tak máš dôvod vyjsť na pódium. Ak nemáš tento dôvod, tak tam nechoď. Ak ja som smutná, nevychádzam s tým na pódium. Poviem si, že mám šancu ukázať divákom niečo pekné, a to spätne ovplyvní aj moju náladu.
Boris: Pódium je priestor, kam človek vyjde a má možnosť sa otvoriť. Má možnosť ukázať svoje pocity, trošku sa odhaliť. Tie tváre, ksichtíky – to k tomu patrí. Ak chcem vyjadriť napr. smútok, určite sa mi to objaví v tvári. Pekná príhoda sa nám stala, keď sme hrali na jednej vernisáži výstavy fotografií (fotografi nafotili tváre džezových hudobníkov). Bolo tam veľmi veľa fotografov, či už vystavovateľov alebo ich kolegov. Poviem vám, taký pocit nezažívajú ani hviezdy v Hollywoode, keď vystupujú na červený pokrovec. Vo chvíli, keď som hral sólo, „pocítil“ som na sebe 25 bleskov, akonáhle som vystrúhal nejakú grimasu.

Liga: Dnešný svet je veľmi uponáhľaný. Vidíme to aj na množstve mailov, ktoré píšu ľudia odborníkom do Ligy. Máte nejaký recept, ako trošku pribrzdiť?

Lucia: Človek vie, že je to nebezpečné. Ale do istého obdobia si to nepripustí. Potom príde taký moment, kedy sa vám zdá, že sa z toho zbláznite. No príde strih ako vo filme a uvedomíte si, aké je to absurdné. Tu mi veľmi pomáhajú členovia mojej kapely, vyžarujú pokoj. Sama sa učím, ako ovládnuť svoju vnútornú energiu aby ma nezničila. Naopak, aby som si život aj užila.
Boris: Snažím sa nájsť si 30 minút denne, utiahnuť sa do kútika a tam si nájsť cestu sám k sebe. Mne sa to deje aj počas cvičenia na gitaru.
Lucia: Boris tvrdí, že aj keď cvičí, a teda keď pracuje, musí si to vedieť užívať. Chcem však povedať, že aj fyzický pohyb je veľmi dôležitý. Deti sú dnes lenivé a z toho pramení veľa chorôb. Ja sama chodím do telocvične.

Liga: Keby ste raz zistili, že ste v problémoch, ktoré už sami nezvládate, išli by ste za odborníkom?

Lucia: Áno, neváhala by som. Už som to v živote využila.
Boris: Mal som pred rokmi také čierne obdobie, vtedy som sa s tým nikomu nezdôveril. Ale napokon mi veľmi pomohla láska, prvé zamilovanie.

Liga: Ďakujem za rozhovor.