Okrem istoty musí byť aj viera.
Vonku panuje zvláštne zimno-jarné počasie, chvíľu je pekne, chvíľu nepríjemne. V čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave však vládne pohoda, ktorá pomáha zabudnúť na vrtochy počasia. 6. februára 2020 sa tam uskutočnilo predstavenie knihy poviedok Juraja Ďúrana Na dne duše. Toto podujatie zorganizovali Trnavský samosprávny kraj a Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave. Konalo sa v rámci cyklu Byť sám sebou. Jeho moderátorom bol riaditeľ Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave Ing. Pavol Tomašovič.
Juraj Ďúran vo svojej knihe predkladá čitateľom príbehy zo života abstinujúceho alkoholika. Sledujeme epizódy z jeho liečenia, doliečovania, zvládania pokušení, vytvárania osobnej slobody a zodpovednosti za seba. Nájdeme v nich však aj prvý kontakt s alkoholom, priznanie si vlastnej závislosti, dopady závislosti na rodinu závislého či pocity po návrate z liečenia do skutočného života.
Čitáreň knižnice sa čoskoro zaplnila obecenstvom. Nastala bezprostredná a pohodová atmosféra.
Podujatie sa začalo o 17.00 hod. Pavol Tomašovič srdečne privítal všetkých prítomných. O autorovi Jurajovi Ďúranovi napríklad prezradil, že sa narodil v Nových Zámkoch a detstvo prežil v Šuranoch. Žije v Trnave. Je doktorom prírodných vied. Pracoval ako vedecko-výskumný pracovník v Slovenskom hydrometeorologickom ústave a ako vedecko-výskumný pracovník vo VUJE, a. s. Písaniu poviedok sa venuje od roku 2012. Je členom Literárneho klubu Dúha v Leviciach.
Pavol Tomašovič sa Juraja Ďúrana opýtal, čo ho viedlo k tomu, aby hľadal literárne zázemie. Spisovateľ sebakriticky odvetil, že na začiatku svojej tvorby potreboval usmernenie, rady a kritiku. V Trnave nenašiel literárny klub, ktorý by mu vyhovoval. Napokon sa cez Klub abstinentov v Leviciach dostal do Literárneho klubu Dúha. O tomto klube podrobne a zasvätene porozprávala jeho vedúca Mgr. Anna Medzihradská, ktorá tiež zavítala na podujatie do Trnavy. Priznala sa, že najprv mala pochybnosti, či naplnia očakávania Trnavčana. Juraj Ďúran sa však v Literárnom klube Dúha nielen udržal, ale 9. októbra 2019 na jeho pôde pokrstil svoj debut Na dne duše. Klub sa snaží pestovať hlavne medziľudské vzťahy, funguje ako veľká literárna rodina.
Poviedky v knihe Juraja Ďúrana majú, samozrejme, literárnu rovinu a osobnú rovinu. Kniha je rozdelená na dve časti. Tá prvá, Závislosť, je o prijatí seba samého a o rozhodnutí niečo urobiť. Druhá, Dotyky s realitou, hovorí o schopnosti človeka prijať realitu, prestať mať strach. Moderátor prečítal úryvok z poviedky Viem, že vieš… a vystihol jej základný pocit a dôležitý prvok: rozprávať sa navzájom a počúvať iných. Tiež sa pozastavil nad výrokom „… toto písanie je niečo ako moja modlitba.“ Na Juraja Ďúrana sa obrátil s otázkou, či bolo jeho rozhodnutie napísať knihu spontánne, alebo ho k tomu, ako sa hovorí, niekto „dotlačil“. Autor zdôraznil, že písanie je pre neho hlavne súčasť psychoterapie. Píše hlavne preto, aby sa udržal zdravý. Rozhodnutie napísať knihu zrelo postupne ako vznikali poviedky a prezentoval ich na stretnutiach klubu, na rôznych podujatiach či na literárnych súťažiach.
Juraj Ďúran má doma zbierku kníh o problematike závislostí. Sú medzi nimi napríklad Majster Alkohol (Jack London), Hráč (Fiodor Michajlovič Dostojevskij), Stratený raj (Rudolf Sloboda) i poviedky Víťa Staviarskeho. Pri ich čítaní ho zarazila jedna vec: všetky tie príbehy sú len o závislosti alebo o vyliečení, ale nie o tom, ako pokračuje život po odchode z liečebne. Pritom vtedy nastáva najväčší boj a najväčšia práca na sebe. Osem poviedok v knihe Na dne duše je preto o fáze doliečovania – o návrate do života.
Moderátor vyzdvihol, že Juraj Ďúran vo svojej knihe nemoralizuje, nedáva návody. Kniha je však plná viery v slovo. A keď sa človek snaží dospieť k viere, znamená to pre neho, že je stále na ceste. Spisovateľ prikývol. Za to, že uveril v slovo a že sa vydal na cestu za poznaním seba samého, vďačí predovšetkým skupinovej liečbe a písaniu denníkov. Veľmi dôležité je pre neho aj cítenie a vyjadrovanie pocitov slovami. Nazýva to „môj kult slova a komunikácie“.
Pavol Tomašovič ďalej spomenul poviedku Istota a jej hlavnú myšlienku: okrem istoty musí byť aj viera. Žiaľ, v našom modernom svete sme vieru zúžili na to, čo môžeme spočítať. Moderátor bol zvedavý, ako to vníma Juraj Ďúran ako teoretický fyzik. Spisovateľ sa vrátil k poviedke Istota a k jednej z jej postáv – strelmajstrovi, ktorý bol veľmi zodpovedný a vždy pracoval na 100 %. Tváril sa veľmi sebavedome, no pred odpalom sa nikdy nezabudol pomodliť. Podľa Juraja Ďúrana je vo viere zakódované hlboké a pokorné priznanie si vlastnej nedokonalosti. Ani jemu vraj neostáva nič iné, len veriť sebe samému. Poznáme však rôzne druhy viery. Napríklad pri liečení je veľmi dôležité aj to, či človek verí lekárom. Viera je protiváha dokonalej logiky.
Moderátor sa Juraja Ďúrana tiež spýtal na jeho názor na rýchlu dobu a na úniky z príliš rýchlej reality. Spisovateľ o sebe prezradil, že on skôr unikal do rýchlosti. Vo väčšine prípadov, ako povedal, neboli s ním nespokojní iní ľudia. To on bol nespokojný so sebou. Veľmi túžil po pochvale, a tak unikal do rýchleho životného štýlu. Často sa k tomu pridala sebaľútosť a vtedy si začal „pomáhať“ alkoholom. Dostal sa do kolotoča, v ktorom bolo oveľa jednoduchšie žiť v samote ako sa s niekým dôverne porozprávať. Kolotoč teda nevytváralo rýchle tempo spoločnosti, ale on sám. V prvej fáze doliečovania sa snažil doháňať všetko, čo v čase svojej závislosti zmeškal – alkoholizmus nahradil workoholizmom. Našťastie ho z neho dostali jeho manželka a jeho psychoterapeutka.
Juraj Ďúran spomenul svoje skúsenosti s nahluchlými babičkami, ktoré radšej nepoužívajú načúvacie prístroje, pretože im zavadzajú. Samozrejme, potom dobre nepočujú a ich komunikácia vyzerá zvláštne. Treba ich však chápať. Spisovateľ si myslí, že najdôležitejšia je otázka empatie. Aj pre závislých. Bez empatie sa nedá kvalitne žiť. Za toto poznanie ďakuje svojej manželke, svojej psychoterapeutke i starenkám. Moderátor prikývol, že empatiu treba každý deň posilňovať. Za najdôležitejšie posolstvo knihy považuje prijatie samého seba, svojich limitov, prijatie toho, že som chorý. Juraj Ďúran súhlasil a doložil, že to rozhodne nie je jednoduché. Jedným z jeho najintenzívnejších zážitkov bola služba na trojke – na psychiatrickom oddelení, kde boli tie najťažšie prípady. Títo pacienti nemali ani len šancu, že raz budú prepustení do normálneho života. Spisovateľ si vtedy uvedomil, že nie je na tom až tak zle, hoci je závislý.
Pavol Tomašovič oslovil docentku Ľubu Pavelovú, ktorá tiež bola na predstavení knihy prítomná. V oblasti sociálnej práce sa venuje problematike riešenia závislostí. Opýtal sa jej, prečo je najväčší problém prijať seba samého. Ona začala tým, že Juraj Ďúran už dvadsaťtri rokov úspešne abstinuje a jedna z najdôležitejších fáz jeho liečenia pred tými dvadsiatimi tromi rokmi bola práca s denníkmi. Jej súčasťou bol aj päťročný proces „točenia sa v kruhu“. Juraj Ďúran však veľmi veľa písal a napokon to prinieslo ovocie. Docentka Ľuba Pavelová sa veľmi teší, aký urobil pokrok. Otázka, prečo nevieme prijať seba samého, by si zaslúžila celú samostatnú prednášku. Dôvodom sú hlavne chýbajúce bezpečné vzťahy v rodine, predovšetkým v ranom detstve, keď chýbajú odozvy, hlavne od matky. Za následok to má neistotu v celom živote človeka. Žiaľ, niekedy sa zameriavame na nepodstatné veci, lebo nevieme žiť. Dobré matky nemusia byť dokonalé, len „dosť dobré“.
Moderátor položil Jurajovi Ďúranovi tiež otázku, kde hľadať oporu, keď si priznáme nedokonalosť a chceme prasknúť bublinu, ktorá nás oddeľuje od sveta. Odpoveďou spisovateľa bolo, že sa treba spoliehať na seba a na pomoc svojich blízkych, rodiny, priateľov. Niekedy treba skrátka počúvať druhých, veriť im. Podčiarkol, že mal a má veľké šťastie, že má manželku, ktorá mu rozumie a pomáha bojovať so závislosťou. Jeho manželka Tatiana vzápätí prečítala jednu zo svojich najobľúbenejších ukážok z poviedky O mŕtvych len v dobrom. Bola o jej otcovi. Tiež si prešiel úskaliami závislosti a prestal piť, keď mala trinásť rokov. Čítala veľmi precítene a citlivo a na záver sa ozval spontánny potlesk obecenstva. Úryvok z poviedky hovoril práve o postavení žien a spoluzávislých.
Pravdaže, keď Juraj Ďúran prestal piť alkohol, našiel si okruh priateľov – abstinentov, literátov. Zistil, že takých „koumákov“, čo sa podobne zamýšľajú nad životom, je viac. Jedným zo zaujímavých a inšpiratívnych ľudí je aj profesor žurnalistiky Andrej Tušer. Juraj Ďúran si ho veľmi váži. Obdivuje aj knihu rozhovorov s profesorom Andrejom Tušerom Ak zastaneš, zamrzneš. Jej autorkou je spisovateľka literatúry faktu a mediálna teoretička Mária Macková. Juraj Ďúran pokladá profesora Andreja Tušera za Dona Quijota slovenskej žurnalistickej etiky. Je rád, že táto osobnosť, ktorá je už aj čestným členom Literárneho klubu Dúha, prijala pozvanie na prezentáciu jeho knihy Na dne duše. Profesor Andrej Tušer sa potom ujal slova. Veľmi poďakoval za pozvanie do milej spoločnosti, kde panuje rovnaký pohľad na hodnoty života – vieru, morálku, nádej, lásku, skromnosť, žičlivosť… Prirovnanie k Donovi Quijotovi považuje za veľkú lichôtku, pretože táto literárna postava mala silnú chuť do života, ušľachtilé ciele a snažila sa naprávať zlo. Výrok Ak zastaneš, zamrzneš, vymyslel svetoznámy horolezec Ivan Fiala. Vydania knihy sa, žiaľ, nedožil. Jej názov sa stal životným mottom profesora Andreja Tušera. Pre celý jeho život platí, že stále treba niečo konať, robiť. Jurajovi Ďúranovi na prezentácii prízvukoval, že je presvedčený, že kniha Na dne duše nie je jeho poslednou, pretože sa už pohol. A ak zastane… (Na to zaznel veselý smiech publika.)
Aby sme v čitárni všetci nezamrzli, pozval nás Pavol Tomašovič na neformálnu časť podujatia – na chutné občerstvenie a priateľské rozhovory. O význame knihy Na dne duše dodal, že nás vedie k prekročeniu vlastného sveta.
Prezentácia vo mne zanechala veľmi príjemný dojem, hoci prebudila mnohé otázky. Pri čítaní prezentovanej knihy som hneď na začiatku objavila báseň Spomínam na hviezdy. Bol to pre mňa bonus k poviedkam. Pripomenula mi niečo z môjho vlastného života. Niečo, čo sa ukrýva na dne duše a obracia sa k viere.
Ružena Šípková
