30. 01. 2021 Nezaradené

Rok bez objatia ?

Ako rok bez objatí ovplyvňuje naše duševné zdravie

Potreba ľudského dotyku je zakorenená hlboko v nás, v našom podvedomí. Už v prenatálnom období, keď je dieťa v maternici obklopené plodovou vodou, dokáže jeho fetálny nervový systém odlíšiť vlastné telo od tela matky. Celá naša predstava o sebe je zakorenená v dotyku. V tomto ponímaní môžeme hovoriť o hlbokej bazálnej potrebe dotyku zakorenenej v našom vnútri. Podľa Dr. Kateriny Fotopoulou, profesorky neurodynamiky a neurovedy na University College London, je ľudský dotyk modelovaný od narodenia prostredníctvom rodičov alebo opatrovateľov. Bez tohto dotyku by sme nedokázali uspokojiť žiadne základné potreby tela. Bez dotyku, dokážeme len málo.

Možno práve vo chvíli, keď osobný sociálny kontakt stratíme, alebo ho musíme výrazne obmedziť ako je to v prípade pandémie, si uvedomíme jeho dôležitosť. Podľa profesora McGlone, neurovedca z Liverpoolskej univerzity, si v prípade, ak nám chýba sociálny kontakt, nie je vždy ľahké uvedomiť, že je to práve dotyk, ktorý by nám v tej chvíli pomohol. Je možné, že cítime len akési neuspokojenie či pocit prázdna. V súvislosti s dlhodobo osamelými ľuďmi, ktorým kontakt neprestajne chýba, je problém práve tu. „Dotyk má totižto obrovský vplyv na náš psychologický a fyzický rozmer bytia“ hovorí psychológ z Oxfordskej univerzity profesor Dunbar.

Spolu so svojím teamom zistili, že dospelý človek má základnú skupinu v priemere piatich ľudí – priateľov, ktorí predstavujú tzv. bútľavé vŕby. To isté pozorujeme aj u primátov, kde bolo dokázané, že každý z nich má svoju skupinu asi piatich rozličných druhov, najlepších priateľov. V tejto skupine pozorujeme aj rozličné formy starostlivosti prostredníctvom sociálneho kontaktu. U ľudí aj primátov pôsobia tieto intenzívne koalície ako nárazník, ktorý drží vonkajší svet mimo nich. Niet sa preto čomu diviť, že v prieskume BBC a Welcome Collection z roku 2020 uviedlo až 40 000 ľudí zo 112 krajín sveta uviedlo na opis dotyku tri slová: „upokojujúci“, „teplý“ a „milujúci“.

S pokračovaním obdobia sociálnej izolácie počas pandémie sa mnohí z nás snažia zvládať hlboký stres bez dotyku. Každý máme rôzne potreby a hranice dotykov (nie každý trpí nedostatkom dotykov, sú ľudia, ktorí nemajú radi, keď sa ich niekto dotýka a objíma), ale úplná absencia dotykov, najmä v emočne hraničných situáciách je v rozpore s tým, ako sme fungovali predchádzajúce roky.

Pozrime sa na dotyk ešte z iného uhla pohľadu. Je preukázané, že dokáže zmierniť účinky stresu či bolesti – a to nielen tej emočnej, ale aj fyzickej. Ako už bolo spomínané, podľa Dr. Fotopulou, je nedostatok dotyku spojený so zvýšenou mierou úzkosti. Je preto nesmierne dôležité napríklad v čase straty blízkeho človeka alebo aj pri inej strate (napr. pri strate zamestnania), mať okolo seba čo najviac sociálnych kontaktov – v podobe blízkych ľudí, ktorí nám napomôžu vyrovnávať sa s účinkami nahromadeného hormónu stresu – kortizolu, pretože v tej chvíli človek pociťuje potrebu niečoho, čo sa doslovne prekladá ako „hlad po dotyku“. Mnoho štúdii podporuje teóriu, že práve dotyk dáva mozgu signál, že krízovú situáciu zvládneme. Štúdia McGlona dokázala, že fyzickou stimuláciou sa vyplavujú hormóny oxytocín a dopamín a to má priamy vplyv na level kortizolu (hormónu stresu), čo výrazne reguluje našu náladu k lepšiemu. Naša pokožka sa hemží nervovými vláknami, cez ktoré pociťujeme teplotu, textúru, svrbenie. Existuje však sada vlákien, ktorá registruje iba jemný a hladký dotyk. Tieto neuróny v koži všetkých sociálnych cicavcov prenášajú pomalé elektrické signály do emocionálnych častí mozgu. Zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri našej schopnosti odolávať stresu.

Zaujímavé je, že najvyššia hustota týchto aferentných vlákien je na tele práve v tých častiach, na ktoré si sami nedočiahneme – ramená a chrbát. Keď milujete škrabkanie, hladkanie či jemnú masáž chrbta je to práve kvôli zvýšenému počtu týchto neurónov. Jemné a pomalé hladenie, hoci od cudzej osoby môže znížiť pocit sociálneho vylúčenia.
V čase pandémie, kedy toľko spomínaný dotyk výrazne absentuje, neexistuje žiadna skutočná náhrada, no existujú spôsoby ako sa upokojiť a aspoň čiastočne ho nahradiť. Predpokladá sa, že aj kontakt s domácimi miláčikmi nám môže dočasne nahradiť skutočný ľudský dotyk. Nazýva sa to sprostredkovaný dotyk. Ak hladíme svojho domáceho miláčika, v mozgu sa aktivujú systémy, ktoré sú podobné tým, ktoré sa aktivizujú pri objatí. Medzi formy náhrady patrí napríklad aj to, že si cez ramená a chrbát preložíme paplón alebo hrubšiu prikrývku či deku.

Ak dlhodobo pociťujeme „hlad po dotyku“ je to pre nás signál, že nemáme naplnené základné ľudské potreby. Evolúcia však dokazuje, že telo človeka sa dokáže pomerne rýchlo adaptovať na rôzne zmeny, je však potrebné neustále počúvať svoje telo a ponúkať mu aspoň možné alternatívy, ktoré potrebuje. Evolúcia je na našej strane.

ZDROJ: The Guardian, Eleanor Morgan, 2021