Dnes som bola na akupunktúre…
Doktorka ma vyprevádzala so slovami „…a vyhýbajte sa stresu, ten vyvoláva väčšinu vašich zdravotných problémov!“ To ma zaskočilo. Ja a stres? Ja, ktorá práve skončila 3 ročnú dovolenku (áno rodičovskú); ja, ktorá nemám prácu každý deň, ak pracujem, tak sa zaoberám výhradne zmysluplnou prácou, ktorá ma baví a napĺňa. Veď ja predsa poznám najlepší recept ako si svojim zamestnaním nabíjať baterky. Dokonca dva dni v týždni trávim s deťmi v lese, pretože syn chodí do tzv. „lesnej škôlky“.. Veď ja sa stresu vyhýbam, bývam Pezinku, aby sme nemuseli bývať niekde v paneláku v Petržalke, chodím vlakom, aby som netrčala zaseknutá v aute a stresovaná dopravným kolapsom a mestskú hromadnú dopravu tiež riešim minimálne. Pre mňa neexistuje zákon chodiť 100% dochvíľne, veď ani v Španielsku nemusia…!? Som z tých šťastných ľudí bez hypotéky na krku, čo môže na Slovensku povedať málokto, tak potom čo ešte môže byť zdrojom záplav môjho organizmu stresovými hormónmi? Veď ako celá moja generácia žijem celý svoj dospelý život vo výnimočnom historickom čase, keď mi slobodná zem zabezpečuje demokratické právo na vlastný názor, nevládne žiadna diktatúra, nepoznám vojnovú pohotovosť. Nemyslím, že by som sa až tak stresovala …
Á, už to mám! Aj keď robím všetky tie opatrenia, nestačia. Ja totiž ešte stále čítam noviny, pozerám správy a púšťam sa do debát s ľuďmi okolo mňa. Zaujímam sa o kultúrne, spoločenské a politické dianie v našej krajinke. Všímam si, aký stav, pocit začal momentálne v nás prevládať a šíri sa ako Ničota v rozprávke „Nekonečný príbeh“. Zdá sa mi, že je to opak nádeje v to, že sa slovenská spoločnosť a teda aj politici poučia z chýb minulosti. V najnovšej kauze o prezidentovi vs generálny prokurátor, ktorá zákonite hýbe emóciami, cítim bezmocnosť. Bezmocnosť ako opak pocitu kontroly nad situáciou v krajine, v ktorej žijem ja a budú aj moje deti (teda možno), alebo aspoň nad smerom, ktorým sa uberáme. Všimla som si, že do terapie prichádzajú stále mladší ľudia riešiaci existenciálne krízy typu „má to TU zmysel, mám TU zostať, alebo to TU zabaliť a ísť, ale kam?“
Odkiaľ pramenia tak silné emócie ? Politikou a hlavne POLITIKMI vyvolané emócie sú tak silné, pretože sú zrejme viazané na niektoré naše jadrové potreby, napríklad na túžbu aspoň po ilúzii kontroly a stability v našom živote, čo patrí medzi najzákladnejšie páky ľudskej motivácie. Ak tento pocit (pretože ilúziu, lebo ozajstnú kontrolu nemá nikto) kontroly strácame, zneisťuje nás to a hlodá v nás plazivý stres ako časovaná bomba. Nechcem však zabudnúť na ľudové heslo „čo ťa nezabije, to ťa posilní“. Nie je síce potvrdené vedeckými výskumami, ale mňa aspoň upokojuje. Našťastie má definícia Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), podľa ktorej je duševné zdravie stav celkovej duševnej, fyzickej a sociálnej pohody (well-being) svoje trhlinky:
Treba si totiž uvedomiť, že celková pohoda nemôže byť podmienkou psychického ho zdravia. Človek je uspôsobený k tomu, aby sa aj trápil, hneval, smútil, bez akejkoľvek ujmy na jeho duševnom zdraví. Dokonca pridávam pre niekoho kacírsku myšlienku, že tieto „negatívne“ emócie sú v podstate veľmi užitočné a obohacujúce. (Ale to už je na iný blog).
Jednou zo základných jadrových potrieb človeka, je dávať životu zmysel. Stav, keď človeku chýba zmysel, je v dnešnej psychológii považovaný za vážny a možno najviac rizikový stav duše. Gestalt psychológovia dokonca zastávajú názor, že človeku je vrodená vlastnosť interpretovať, organizovať podnety do zmysluplných celkov, aktívne dávať zmysel udalostiam v živote. Našťastie človek je schopný nájsť zmysel snáď vo všetkom. To mi dáva nádej, že čoskoro si to nejako poskladám.
Katarína Vítková
psychologička