21. 04. 2016 Nezaradené

Výchova detí _ súrodenecká konštelácia

Rodičia zistia o svojich deťoch dosť rýchlo, že každé je iné, ale ťažšie už prichádzajú nato, prečo a ako s touto skutočnosťou zachádzať. Často z ostávajú pri prekvapenom konštatovaní, ako je to možné, že rovnako vychovávané deti sú také rôzne. Budeme venovať pozornosť skutočnosti, ako poznačí deti práve pozícia v súrodeneckom systéme, ako sa pridáva k takým faktorom ako sú genetická osobnostná výbava a pohlavie a ako zasahuje jednotlivé oblasti života človeka. Budeme sa ďalej zaoberať tým, čo môže každý z nás urobiť pre seba, aby kompenzoval toto predurčenie, a tým, čo majú rodičia vedieť pri výchove detí, narodených v rôznych pozíciách. Je správne vychovávať ich rovnako? Ako zachádzať s jedináčikom, ako pripraviť prvé dieťa na príchod druhého, aká je odlišnosť druhého, čo keď sú to dievčatá, chlapci, alebo rôzne pohlavie, ako privítať tretie a ďalšie, aká je pozícia stredného dieťaťa a čo je typické pre najmladších a ako sú na tom všetky deti v početnejších rodinách. Ako ovplyvňuje rodinná pozícia výber partnera, manželstvo a rodičovstvo, ako si v tejto oblasti počínať, aby sme nerobili zbytočné chyby.

Hlavná myšlienka teórie, na ktorej sa zakladá analýza rodinnej konštelácie je známa ako duplikačný terén: človek opakuje vo svojich vzťahoch – najmä v manželstve, a to nielen voči manželovi, ale aj voči deťom, vzorce správania, ktoré sa naučil v pôvodnej rodine v interakcii so súrodencami.

Priemerná európska rodina má dve, menej často tri deti, otec má v dobe svadby dvadsať sedem a matka dvadsať štyri rokov. Aj my sa pomaly blížime k tomuto priemeru, ešte stále sa však sobášime priemerne o dva roky mladší. Aj prvé deti privádzame na svet priemerne o dva roky skôr. Znamená to, že rodičia najstaršieho dieťaťa sú mladí, donedávna sme mohli s istotou tvrdiť, že príliš mladí na to, , aby zrelým spôsobom zvládli rodičovskú rolu. Často sa argumentuje tým, že dokážu byť svojím deťom priateľom Dieťa však potrebuje rodičov, matku a otca, priateľov si nájde samo.

Prvorodené dieťa

Najstaršie dieťa sa rodí neskúseným rodičom, je to ich rodičovský experiment. Už keď dieťa čakajú, venujú mu rozsiahle materiálne a duchovné prípravy. Vyberajú výbavičku, zariaďujú mu izbu, hľadajú meno. Sú plní očakávania a neistoty, ako zvládnu úlohu byť rodičmi. Keď sa dieťa narodí, stane sa stredobodom pozornosti. K rodičom sa pridajú starí rodičia dieťa pravidelne podrobujú úzkostlivému sledovaniu , vrátane váženia, merania, fotografovania a natáčania filmov videokamerou, všetko hneď porovnávajú s tabuľkami a zvyčajne ho trénujú tak, aby tabuľkové priemery aspoň o vlások predbehlo.

A darí sa to! Prvorodené deti skôr chodia, hovoria, používajú nočník ako ďalšie deti. Pre prvorodených je život z tohto dôvodu veľmi vážna vec. Odmalička sú súčasťou ich života normy, plánovanie a organizovanie vecí tak, ako majú byť. Systematickosť až pedantnosť, zmysel pre organizáciu, riadenie a zodpovednosť im vchádzajú do krvi takmer s materským mliekom. V dôsledku toho, že prvorodeného rodičia brali vážne a oceňovali každý jeho životný prejav ako úspech, máva prirodzenú sebadôveru a rovnako prirodzenú túžbu vyniknúť, byť prvý po celý život. Medzi charakteristické vlastnosti prvorodeného patria zodpovednosť a systematickosť. Má schopnosť sústrediť sa, vie byť tolerantný a trpezlivý, svedomitý, pretože už od malička bol malým dospelým. Tieto vlastnosti a charakteristiky zvýhodňujú prvorodených v mnohých povolaniach. Nie je náhoda, že väčšina amerických kozmonautov boli prvorodení, alebo jedináčikovia /pod. a viac ako polovica amerických prezidentov. Prvorodených nájdeme na vedúcich v náročných povolaniach. Prvorodení sa úzkostlivo snažia nerobiť chyby, dodržiavať pravidlá, normy, zákony, byť presní, rozvážni, svedomití. Tieto ich silné vlastnosti sú zároveň základom ich slabosti a ohrozenia.

Všetka tá starostlivosť, zvýšená pozornosť, ktorá sa im venovala vedie k vzniku stresu, ktorý sprevádza ich detstvo viac ako detstvo iných detí. Prvorodení museli poslúchať ako hodiny, kým mladší sa dostávajú až do uvoľnenejších podmienok. Častejšie bývajú trestaní pretože rodičia majú vysoké očakávania a nevedia ako inak ich dosiahnuť. Dostávajú najviac práce a povinnosti zo všetkých detí. Po narodení druhého dieťaťa pribudnú k povinnostiam automaticky ďalšie/podľa vekového odstupu diferencované/ale často si starší súrodenec do smrti pamätá, ako strážil, kočíkoval mladšieho, ako ho musel brať na ihrisko, do parku niekedy aj na prvé rande, lebo sa nevedel zbaviť tejto zodpovednosti. Keď ide prvorodený do školy, prirodzene, každý jeho výkon sa úzkostlivo sleduje a on sa rýchlo naučí, že škola je prostriedkom na rýchle uspokojovanie rodičovských očakávaní, preto sa dobre učí a navyše sa rád dobre učí. Dosahuje tu satisfakciu aj jeho už rozvinutá potreba byť oceňovaný, byť chválený, byť vpredu. Už na prvý pohľad môžeme zaregistrovať dva odlišné druhy najstarších súrodencov. Prvá skupina je zložená z ústretových detí, , spoľahlivých, svedomitých a zodpovedných ,ktoré sa snažia každému okolo seba vyhovieť a urobiť radosť. Sú starostliví, ochotní a majú veľmi silnú potrebu byť chválení.

Druhú skupinu tvoria tí, ktorí asertívne až agresívne presadzujú svoju vôľu. Majú veľkú potrebu byť najlepší a často to dosahujú v práci na úkor iných oblastí života, prípadne aj na úkor iných ľudí. Sú to prirodzení kandidáti na workoholikov, aj na problémy s medziľudskými vzťahmi. Prvorodený má krátke detstvo. Musí rýchlo dospieť ,pretože rodičia od neho očakávajú odjakživa a ešte viac po narodení mladšieho dieťaťa, že bude ten múdry a zodpovedný.

Jedináčik

Špecifickým prípadom prvorodeného je jedináčik .Jeho jedinými partnermi v detstve boli jeho rodičia. Je málo alebo vôbec nepripravený na kontakty s vrstovníkmi .V materskej škole alebo škole prežije šok z poznania že nie je jediným uchádzačom o pozornosť dospelých. Doma však zostáva centrom pozornosti a tak mu je príjemnejšie vychádzať s dospelými ako s rovesníkmi. Aj v škole vychádza lepšie s učiteľmi ako iné deti, s ktorými môže mať kvôli tomu konflikty.

Jedináčikovia vedia nielen lepšie komunikovať s dospelými, ale vedia s nimi aj manipulovať, lebo od malička boli nútení naučiť sa dosiahnuť svoje od dospelých svojím detským spôsobom. Aj mimo rodiny hľadajú vzťahy, so staršími, vedenie a ochranu, alebo sa s autoritami identifikujú, postavia sa s nimi do jedného radu tak, ako na to boli zvyknutí s rodičmi. Ďalšie charakteristiky jedináčikov závisia v mnohom od súrodeneckých pozícií ich rodičov a tiež z toho, prečo vyrástli ako jedináčikovia. Ak sa to stalo rodičom, ktorá plánovali viac detí a nemohli ich mať, sústredili všetku pozornosť a starostlivosť na jedno. Pre jedno dieťa jej však je príliš a hrozí, že bude rozmaznané. Jedináčik, ktorý je plánovaný, aby ho rodičia vládali dokonale vychovať, býva poznačený systematickou, prísnou výchovou, zameranou na to, aby z neho bol malý dospelý. Aj keď bývajú napohľad vyrovnaní, vnútri nesú vzburu práve proti tomuto tlaku na dospelosť. A často sú poznačení aj dobre utajovanými obavami z menejcennosti, ktoré plynú z toho, že v očiach rodičov nikdy neboli dosť dobrí, vždy museli dokazovať, že sú viac, že sú lepší. Niekedy prepadnú syndrómu , že nie sú nanič.

Jedináčikovia bývajú často kombináciou najstaršieho a najmladšieho dieťaťa rodine. Ako najstarší majú značnú tendenciu k perfekcionizmu, systematickosti, zodpovednosti ako najmladší často zápasia s neistotou, strachom, hnevom, netrpezlivosťou vo vzťahoch a s vnútornou vzburou. Často si skomplikujú život s nereálnymi očakávaniami sami od seba a nasledujúcim sklamaním z ich nesplnenia. Môže to mať dve podoby: buď sa snažia všetko dokonale zabezpečiť, zorganizovať, byť chladnokrvnými, kritickými a výkonnými, alebo všetkých zachraňovať ,starať sa o nich- ošetrovať. Medzi ošetrovateľkami je veľa prvorodených

Pre prvorodených a jedináčikov platia niektoré zásady ktorých dodržiavanie im môže podstatne spríjemniť život:

Predovšetkým, tak ako všetko dané, treba toto svoje predurčenie prijať. Prestať sa za mnohé veci obviňovať a snažiť sa využiť toto poznanie na porozumenie sebe samému.

Zvyčajne si toho na seba berú veľa a nezostáva im čas pre seba.

Potrebujú sa naučiť hovoriť „nie“. Keď im niekto ukladá úlohy, aj keď ich niekto žiada o pomoc, musia poznať svoje možnosti. Ak patria medzi vážne typy aj geneticky, potrebujú si vypestovať zmysel pre humor a naučiť sa relaxovať a baviť. Je dôležité, aby poznali svoje hranice aj v tom, v čom sa nemôžu zmeniť a akceptovali to ako skutočnosť. Aby vedeli byť na to, že sú systematickí, zodpovední, rozvážni, starostliví, hrdí a nesnažili sa nasilu byť iní.

Jedináčikovia potrebujú čas pre seba, mať možnosť byť sami. Keď akceptujú skutočnosť, že vedia skôr vychádzať so staršími , môžu sa prestať trápiť, že príliš nevychádzajú s rovesníkmi. Môžu dobre využívať sklony k perfekcionizmu, ťažší už býva zápas s rozmaznanosťou /ak ju na nich rodičia i starí rodičia spáchali/. Oslabila totiž vôľové a charakterové vlastnosti, takže zdroje na posilnenie osobnosti sa ťažšie hľadajú. Najšťastnejšími prípadmi sú dobre geneticky štrukturovaná osobnosť a silné vplyvy mimo rodiny. Problémy z rozmaznanosti môžu byť často celoživotným prekliatím.

Jedináčik sa musí učiť, že môže urobiť tak ako každý človek chybu a ospravedlniť sa za ňu, že nemusí byť vždy najlepší a už vôbec nie dokonalý. Potrebuje sa dozvedieť , že iných nezmení, v rukách má len vlastné správanie. Musí sa učiť byť na seba hrdý , vážiť si sám seba, mať pocit, že je dosť dobrý, že si zaslúži životné príjemnosti a odmeny. Jedináčikovia sú zraniteľní a musia sa naučiť odpúšťať a obrniť sa proti ukrivdenosti, dotknutiu a urážlivosti, ku ktorej majú sklony, pretože neboli trénovaní súrodencami v otvorenej blízkej komunikácií. Prvorodení a jedináčikovia to nemajú najľahšie , hoci sú často predmetom závisti. Situácia prvorodených sa dramaticky zmení, keď sa v rodine narodí ďalšie dieťa. Druhorodené dieťa sa stáva buď zároveň aj najmladším- v dvojdetných rodinách, alebo stredným dieťaťom – v trojdetných a viacdetných rodinách.

Stredné dieťa

Stredné dieťa má špecifickú pozíciu, bez ohľadu na to, koľko detí je ešte v rodine medzi ním a najmladším. Narodilo sa neskoro nato, aby sa mu dostalo zvláštnej pozornosti, ako sa dostalo prvým deťom a nezostalo ani posledným, aby mohlo užívať privilégiá najmladších.

Prisudzujú sa mu vlastnosti ako dobrý vyjednávač, nezávislý, priateľský, nekonfliktný, individualista. Všeobecne však možno s určitosťou povedať iba toľko, že mladší súrodenci sú značne ovplyvnení staršími – ich povahou, pohlavím. Preto môžeme urobiť podrobné opisy mladšej sestry sestry a mladšieho brata sestry ako mladšieho brata brata ,mladšej sestry brata, proste všetky kombinácie v závislosti od pohlavia. Mladší súrodenci a majú menej priestoru na samostatné rozhodnutia, nato tam už je starší a múdrejší. Neučia sa niesť zodpovednosť, musia sa prispôsobovať a naučiť sa presadiť tak, aby to starší mohli prijať bez pocitu ohrozenia vlastnej pozície a hodnoty. Je na mieste dodať, že medzi súrodencami býva častá rivalita, všeobecne tým väčšia, čím je menší vekový rozdiel medzi nimi. Keď sa rodičom nepodarí túto rivalitu stlmiť, môže byť zdrojom deformovaných súrodeneckých vzťahov.

Strední súrodenci, po ktorých sa narodí ešte ďalšie dieťa, či deti v rodine, sú zovretí zo všetkých strán, nikto sa o nich príliš nestará, štatisticky významne najskôr odchádzajú z rodiny. Ich charakteristika súvisí s najstarším, odráža sa od neho, napríklad, ak bol najstarší súrodenec úspešný chlapec a najmladšie je dievča, teda prvé dievča v rodine, stredný sa potrebuje od brata niečím odlíšiť napríklad umením, športom, prípadne ak to nejde v pozitívnych hodnotách, bude sa snažiť zaujať negatívnym správaním/môže sa stať aj kriminálnikom/. K najmladším súrodencom sa po ich narodení učia správať spravodlivo a poberať zodpovednosť.

Ak má stredný súrodenec odlišné pohlavie ako najstarší, získava privilégiá najstaršieho a je jediným svojho pohlavia v rodine taktiež je zaujímavý. Ťaživé je postavenie druhého alebo tretieho dieťaťa toho istého pohlavia, Prostredné deti v takejto rodinnej konštelácií sú tak trochu piatym kolesom na voze V živote majú menšie očakávania neašpirujú na hviezde postavenie za každú cenu, vedia vychádzať zo staršími i mladšími, v dospelosti si veľmi vážia svoju rodinu, ktorú si založili. Sú menej úzkostní a neistí ako najstarší,, pretože zažili uvoľnených, pokojnejších rodičov, ktorí už majú rodičovstvo odskúšané na prvom. Vedia sa vyrovnať s problémami, pretože sa v strednej pozícií naučili dávať i brať.. Sú realistickí a vlastne táto rodinná pozícia je dobrou prípravou pre život.

Prostrední súrodenci majú o niečo menej problémov ktoré si od nich závisí , života prinášajú z rodinnej konštelácie. Sú najlepšie pripravení na sociálne vzťahy ako svoje schopnosti využijú. Vedia jednať s ľuďmi – dôležité je, aby túto vlastnosť využívali konštruktívne, napríklad v zamestnaní, aby mali odvahu, udržať si osobitosť, individualitu a nepodľahli pocitu menejcennosti ,nezaujímavosti, najmä pri stretnutí s prvorodenými a a vo vzájomnom boji o pozície .V dospelosti sa musia učiť obmedziť pocit priateľov a sústrediť sa na vlastný život. Nesmú podľahnúť potrebe neustále sa porovnávať s inými, potrebujú si utvoriť sebadôveru, naučiť sa veriť si. Bývajú úspešní manažéri, obchodníci ,ale môžu byť aj veľmi dobrými vedúcimi, pretože rozumejú ľuďom.

Najmladšie dieťa

Najmladšie deti v rodine musia nevyhnutne žiť v tieni tých, ktorí sa narodili pred nimi. Ich prejavy už nikoho z rodičov neprivádzajú do úžasu, nie je také dôležité, kedy sa naučia chodiť, ako prospievajú v škole ,nemusia tak poslúchať, disciplína v rodine je už uvoľnená. Najmladšie deti môžu takmer všetko. Občas majú až priveľa maznania, lásky a záujmu od rodičov i starších súrodencov, v zápätí si ich nikto nevšíma, alebo sa im vysmievajú ,lebo sú najmenší, , najslabší, vedia toho najmenej. Preto sa najmladší často podvedome rozhodne pre : „Ja vám všetkým ukážem! “A dokáže skutočne divy. Preto má tiež potrebu priťahovať na seba pozornosť iných ľudí, aby bol ich miláčikom nielen občas, ale stále .Z najmladších sa najčastejšie grupujú baviči, klauni v triede či v rovesníckej skupine, keď to inak nejde, najmladší zabáva svojimi „kúskami“, je zaujímavý tým, že je najhorší.

Najmladší potrebuje neustále potľapkávanie po ramene? Pochvala je pre neho drogou ,často sa predvádza zo zámerom získať pozornosť, pochvalu, hoci aj s negatívnym znamienkom. Vie byť rýchlo vzdorovitý, tvrdohlavý až arogantný.

To si vypestoval ako reakciu na chvíle, keď si ho nikto nevšímal a nikto ho nebral vážne ,aby o sebe nebol nútený pochybovať a mohol si zachovať sebadôveru a sebaúctu. Ťažšie dosahuje vyrovnanú dospelosť. Je totiž impulzívny, zvykol si na zhovievavosť rodičov a starších súrodencov, a tak často skôr koná, ako rozmýšľa.

Vie veľmi dobre pracovať s ľuďmi, výborne sa uplatňuje v profesiách, kde sa istým spôsobom predvádza – ako predavač, hlásateľ v rozhlase či v televízií, moderátor. V práci s ľuďmi dosahuje uspokojenie svojej potreby mať ich pozornosť, byť dôležitý, zaujímavý a v istom zmysle dôležitejší ako oni. Má dar spontánnosti, tolerancie, ľudia ho zaujímajú. Predovšetkým potrebuje prijať zodpovednosť sám za seba, nespoliehať sa na tých starších. Potom prestane mať potrebu predvádzať sa a súperiť. Možno sa naučí aj udržiavať okolo seba poriadok a bude sa mu lepšie dariť veci naplánovať, zorganizovať a plán aj dodržať. Najmladší občas zápasí s egocentrizmom, ktorý v tejto pozícií získal. Potrebuje sa naučiť pomáhať druhým bez nápadnosti a fanfár. Svoju spoločenskosť potrebuje obohatiť o solidaritu a vzájomnosť Ako najmladšieho ho to rodina príliš nenaučila. Najmladší súrodenci sa iba postupne učia zaujímať o pocity iných ľudí, ktorých sa predtým bezstarostne dotýkali, urážali ich a robili si z nich predmet svojho vtipkovania. Najmladší ťažšie berú na seba vinu za svoje chyby , snažia sa zvaliť ju na iných. Potrebujú si priznať právo robiť chyby práve tak, ako to potrebujú najstarší – aj deď z úplne iného dôvodu. Potrebujú sa však naučiť aj priznať si svoje problémy nerobiť za ne zodpovednými niekoho iného /staršieho./ Keď sa naučia asertívne prijímať kritiku, môže to byť významný posun v životnom pocite , podobne ako keď príjmu skutočnosť, že každý ich nemusí milovať a obdivovať, ako to robila ich rodina. Úplne najťažšie je pre nich dosiahnuť pocit vnútornej nezávislosti a istoty.