Študovala medicínu aj spev súčasne. Nakoniec kvôli psychiatrii zanechala hudobnú kariéru. Dnes je jednou zo 45- tich detských psychiatrov na Slovensku. Len pre porovnanie kominárov, o ktorých si myslíme, že ich je málo, máme viac než tisíc. Mali sme teda veľké šťastie, že do štúdia prišla detská psychiatrička MUDr. Veronika Marcinčáková Husárová.
V novom diely podcastu “ AKO SA MÁŠ ? “ od Ligy za duševné zdravie hovorí so Šarkanom o veľkom náraste duševných porúch a vyvracia mýtus o tom že deti nemajú psychické problémy. Teší ju pracovať s deťmi tak, aby každé z nich prosperovalo emočne aj mentálne. Aby im to išlo v škole aj s rodičmi. A tiež aby si formovali svoju identitu a mohli kráčať k svojim hviezdam.
MUDr. Veronika Marcinčáková Husárová, PhD. – detská psychiatrička
Vyštudovala všeobecné lekárstvo a PhD štúdium v odbore Psychiatria na LFUK. Má atestáciu v odbore detská psychiatria. Pracovala na Psychiatrickej klinike v Martine, vo vlastnej pedopsychiatrickej ambulancii, ako výskumníčka v Akademickom centre pre výskum autizmu, ako diagnostička v Autistickom centre Andreas a ako externá lektorka pre odbor liečebnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte UK.
Spolupracovala s viacerými rodičovskými centrami na prednáškach o výchove. Vytvorila a viedla hudobno-pohybové kurzy pre deti.
A ešte niečo osobné: popri študiu medicíny študovala spev na Konzervatóriu v Bratislave, takže miluje spievať, najmä veľmi hlasno. Relaxuje pri Marvelovkách a šoférovaní.
Vypočujte si podcast:
Podcast môžete počúvať aj na:
Ďakujeme partnerom podcastu:
Ak dieťa dokáže prekonať malú traumu, môže ho to zoceliť, v budúcnosti sa potom môže ľahšie vyrovnať aj s väčšími traumami, hovorí detská psychiatrička Veronika Marcinčáková Husárová, ktorá bola hostkou podcastu Ligy za duševné zdravie Ako sa máš?
Na Slovensku máme v súčasnosti len 45 detských psychiatrov. Prečo si tak málo študentov a študentiek vyberá psychiatriu a ešte menej pedopsychiatriu?
Je ťažké povedať, prečo to tak je. Moja hypotéza je, že nám počas štúdia medicíny hovoria len veľmi málo o duševnom zdraví, v popredí je skôr telesné zdravie. Študenti sa aj veľmi málo dostávajú do kontaktu s detskou psychiatriou – mali sme tam len pár stáží a jeden voliteľný predmet. Aj preto predpokladám, že študenti majú málo informácií z odboru detská psychiatria, a keď už sa niekto dostane na medicínu, tak chce byť chirurg, pediater, kardiológ, čo sú preferovanejšie odbory. Ja v zásade ani nepoznám človeka, ktorý by išiel na medicínu s tým, že chce byť detský psychiater.
V čom sa líši detská psychiatria od tej pre dospelých? Majú deti iné psychické problémy? Majú vôbec nejaké závažné psychické ochorenia?
Nie je pravda, že deti nemajú psychické problémy. Je to mýtus. Deti ich majú a pomerne často. Zoberme si ako príklad 50 kamarátov na sociálnej sieti. Ak má každý z nich jedno dieťa, tak približne jeden z týchto rodičov bude mať dieťa s poruchou autistického spektra, približne piati budú mať dieťa s ADHD (hyperaktivita, impulzivita, nepozornosť), približne desiati budú mať dieťa, ktoré v detstve trpí úzkostnou poruchou napríklad sociálnou úzkosťou, separačnou úzkosťou, alebo špecifickou fóbiou. Takisto približne desiati budú mať dieťa, ktoré má depresívne symptómy. Tieto diagnózy sa môžu, samozrejme, aj prekrývať. Vo výsledku je to takmer polovica detí, ktoré majú skúsenosť s psychickými problémami.
Symptómy môžu byť od veľmi ľahkých až po veľmi vážne. Hovorím o číslach, ktoré sú hranične vysoké, to znamená, že ak ADHD symptómy má 3-8 % detí, ja v tomto prípade hovorím o tých ôsmich percentách. Ale ak zoberieme tieto vyššie čísla, vychádza nám, že vysoké percento detí má nejaký stupeň týchto psychických ťažkostí.
Tieto ťažkosti môžu v niektorých prípadoch aj samy odznieť. Napríklad depresívna fáza môže za rok aj spontánne odznieť, ale je tam veľké riziko, že sa bude vracať a vznikne z toho recidivujúca depresívna porucha.
Je pravda, že vysoké percento psychických porúch v dospelosti má svoje korene práve v detstve?
Áno, je to naozaj tak. Závisí to od toho, či porucha z detstva prejde alebo neprejde do dospelosti. Prípadne či ide o vývinovú fázu ako napríklad pri enuréze a enkopréze u detí (pocikávanie, pokakávanie – pozn. red.) – tie len v minimálnom percente prechádzajú do dospelosti, napriek tomu, že dieťa sa s nimi môže trápiť až do 15. roku. A potom sú tu poruchy, ktoré majú vysoké riziko, že prejdú do dospelosti, a to sú depresie a úzkostné poruchy, alebo v adolescentnom období už aj bipolárna porucha a v menšom aj psychózy.
Spomínali ste, že až jedno z 50 detí dnes môže mať poruchu autistického spektra. Pred päťdesiatimi rokmi to pritom bolo jedno z 25-tisíc detí. Čo stojí za týmto výrazným vzostupom? Alebo dnes máme jednoducho lepšiu diagnostiku týchto porúch?
Bola publikovaná štúdia, ktorá hodnotila, či je za týmto nárastom práve lepšia a dostupnejšia diagnostika, alebo či je to skutočný nárast. Zistilo sa, že približne 20 percent z detí bolo zle diagnostikovaných, ale tých zvyšných 80 percent je skutočný nárast.
Prečo sa to deje, je otázka na vedcov, ktorí sa tým zaoberajú a berú pritom do úvahy genetiku, hormonálne zmeny aj vplyvy prostredia.
Ako je to pri iných psychických poruchách? Ako sa zmenil ich výskyt v spoločnosti? Čítal som už dokonca aj o detskom vyhorení. Je to možné?
Áno, deti môžu byť vyhorené. V poslednom období mám u detí skúsenosť najmä s takou vyhorenou depresívnou symptomatikou, ktorá súvisí s koronasituáciou. Deti, ktoré mám v starostlivosti – aj keď ide už skôr o adolescentov vo veku 15-18 rokov – mi hovoria, že v prvej vlne ešte vedeli kompenzovať sociálnu izoláciu, vedeli si nájsť činnosti, ktoré im pomáhali situáciu zvládnuť. Ale teraz už ako keby všetky tie kompenzačné mechanizmy nefungovali. Už si nevedia nájsť činnosti, ktoré by im robili radosť, a cítia sa veľmi prázdne, vyhorene, depresívne.
Poďme na ďalšie mýty. Prvým je, že keď má dieťa psychické problémy, je to dôsledok výchovy a na vine sú rodičia. Čo by ste na to povedali?
Či za to môžu rodičia? Na to sa dá všeobecne odpovedať, že nie. Sú napríklad vývinové poruchy, keď dochádza k prenatálnemu či perinatálnemu stresu, a tam je veľmi ťažko dávať to za vinu rodičom. Vtedy sa udeje niečo v mozgu plodu alebo dieťaťa, v dôsledku čoho nefunguje tak, ako by mal. Rodičov v takom prípade treba skôr viesť k tomu, ako sa vyrovnať s týmto stavom a ako pomôcť dieťaťu, aby mohlo normálne fungovať.
Potom je tu skupina depresívnych a úzkostných porúch, čo môžu mať genetický základ, ktorý deti dedia od rodičov. Deti tiež preberajú od rodičov aj vzorce správania a výchovné princípy. Ani v tomto prípade však nepoužívam slovo vina, ktoré so sebou nesie negatívnu konotáciu. Aj keď je ten stav dôsledkom toho, ako rodič tú situáciu vedie, nemôžeme povedať, že je to jeho vina, lebo on na svoje dieťa prenáša zasa len to, čo jeho rodičia odovzdali v detstve jemu. Príkladom môže byť matka, ktorá v detstve nedostávala dostatočné pocity lásky alebo jej neboli vštepené pocity sebahodnoty, preto ani nemá šancu odovzdať to napríklad svojej dcére.
Druhý mýtus znie, že deti z týchto porúch jednoducho vyrastú. Ako to teda je?
Ako som už spomínala, z niektorých porúch deti naozaj vyrastú, ale približne polovica z nich prechádza do dospelosti.
Môžeme použiť paralelu so zlomenou nohou. Buď dáme do kosti skrutky a nohu zasadrujeme, aby sa kosť mohla zrásť, alebo to necháme tak a bude tam veľké riziko, že sa kosť zrastie zle. V oboch prípadoch môžeme ten stav kompenzovať – posilňovať svaly, ktoré obklopujú kosť. Keď sa však kosť zrástla zle, môže vás bolieť pri zmene počasia, alebo sa v tom mieste bude opakovane lámať, keď dôjde k väčšej záťaži.
Presne tak to je aj s duševnými poruchami. Keď dieťa zažíva veľký stres alebo úzkosť, tak si môže vytvoriť kompenzačné mechanizmy – to sú akoby tie svaly okolo zlomenej kosti, ktoré posilňujeme, a v zásade ich môžeme vytrénovať natoľko, že sa nám ten problém už v dospelosti neprejaví. Lenže ak ide o dieťatko, ktoré má menšiu kapacitu kompenzačných stratégií, tak je riziko, že to nezvládne vykompenzovať, a problémy sa prenesú do dospelosti.
Z čoho môže mať dieťa takú traumu, že to prejde až do dospelosti?
Vtedy hovoríme o takých ťažkých traumách, ako je napríklad zneužívanie dieťaťa, zlé zaobchádzanie alebo zanedbávanie dieťaťa a jeho bytostných potrieb. To sú veľmi ťažké traumy, ktoré potom treba spracovávať v terapii, ktorá je špeciálne zameraná na traumy.
Nechcem, aby to vyznelo kontroverzne, ale sú aj minitraumy, ktoré môžu byť vcelku dobrým trenažérom pre ďalší život a istým spôsobom môžu pôsobiť aj preventívne na vznik ďalších úzkostí. Ak dieťa dokáže prekonať malú traumu – napríklad nedostal som autíčko, alebo v škole sa mi niekto smial, že mám veľké uši – tak takéto malé traumy dokážu človeka zoceliť, môžu pôsobiť robustne na psychiku a na to, či sa v budúcnosti dokáže vyrovnať aj s väčšími traumami.
Ako má rodič vedieť oddeliť, čo ešte zvládnu doma sami a čo už treba riešiť s odborníkom?
Je potrebné riadiť sa stavom dieťaťa. Rodič najlepšie pozná vlastné dieťa – či je to typ flegmatika, ktorý mávne nad takýmito vecami rukou a ide ďalej, alebo je to niekto veľmi citlivý a každá takáto vec sa ho hlboko dotýka. A keď rodič vidí, že sa s jeho dieťaťom niečo deje – môže povedzme zachytiť už malé symptómy, keď sa dieťa začne v noci pocikávať, začne mať nočné mory alebo počas spánku škrípať zubami – vtedy by som už spozornela. Začala by som sa omnoho viac rozprávať s dieťaťom, nech mi povie, čo sa deje, čo ho trápi, a keby som v tomto rodičovskom prístupe nevidela žiadaný efekt, tak by som vyhľadala odbornú pomoc.
Viem, že dieťa dokáže komunikovať takzvanými dymovými signálmi. Úplne inak komunikuje s rodičmi doma a úlohou odborníkov je nájsť a dekódovať ten jazyk, ktorým dieťa s problémom komunikuje. Často sa stáva, že deti pred odborníkom povedia úplne jasne, čo im je, hoci rodičom sa to nepodarilo z neho dostať. Je dôležité nájsť ten kód k detskej duši?
Áno, snažíme sa o to. Väčšinou to nebýva hneď na prvom stretnutí. Keď sa chceme od dieťatka niečo dozvedieť, pracujeme najmä s projektívnymi metódami – cez hru a kresbu. A naozaj je to tak, že sa dieťa niekedy oveľa ľahšie otvorí pred terapeutom ako pred rodičom, pretože nechce rodiča sklamať a berie na seba zodpovednosť za to, ako sa rodič cíti. Už dosť malé deti vedia, že keby povedali rodičovi, že sa cítia zle a cítia smútok, tak rodič bude tiež smutný – a ony mu nechcú spôsobovať bolesť, tak mu to radšej nepovedia.
Môže byť zdrojom psychických problémov v detstve aj potlačenie emócií?
Hlavne u prvorodičov sa stretávame s tým, že sa až úzkostlivo bránia tomu, aby si ich dieťa zažilo sklamanie a pocítilo hnev, frustráciu. Každá emócia je pritom informáciou pre nás o stave vlastného tela a o postojoch okolia. Keď zažívam hnev, musím sa naučiť, čo ten hnev znamená a čo mi chce povedať. Pri dlhodobom potláčaní emócií nastáva syndróm tlakového hrnca. Práve deti, ktoré sú často nútené potláčať emócie, čas od času nekontrolovateľne vybuchnú. Je lepšie prežívať emócie, púšťať ich priebežne. Syndróm tlakového hrnca si dieťa môže preniesť až do dospelosti.
Je dôležité neriešiť všetky konflikty za dieťa. Dávame mu tým signál, že nie je schopné si to samo vyriešiť, a ani nemá možnosť sa to vlastne naučiť.
Môže aj smútok privodiť u dieťaťa duševnú poruchu?
Ak ide o smútok napríklad zo straty blízkej osoby, tak to je veľmi hlboký smútok, ktorý je naozaj dobré spracovať. A keď to nejde, tak vyhľadať aj terapeutickú pomoc. Pokiaľ však ide o malý smútok, napríklad keď dieťa stratilo náramok alebo mu zomrel škrečok, potom je dobré, keď necháme dieťa sa s tým smútkom aj trošku popasovať. No ak rodič vidí, že dieťa smútok v horizonte niekoľkých týždňov nezvláda, môže zakročiť aj on. Môže napríklad poprosiť dieťa, aby skúsilo ten smútok nakresliť alebo vymodelovať z hliny – a potom ho pretransformuje na niečo iné. Alebo je zmysluplné poslať smútok preč. Krásna technika je napríklad, keď dieťatko ten svoj smútok nakreslí, z papiera urobí lodičku a tú lodičku pošle po rieke preč.
Ako je to u detí so strachmi? Aký vplyv napríklad mala na deti aj aktuálna skúsenosť s pandémiou?
Malé deti trpia rôznymi strachmi – napríklad separačnou úzkosťou, čo je strach z odlúčenia od matky, alebo špecifickými fóbiami ako strach z pavúkov, z tmy, z duchov. Tieto veci netreba hneď psychologizovať a psychiatrizovať. Okolo piateho roku života si dieťa vyslovene potrebuje zažiť strach, niekedy tie strachové podnety deti dokonca až vyhľadávajú, majú to rady – napríklad chcú pozerať niečo strašidelné, chcú chodiť v noci von, lebo sa boja. Učia sa tak ten strach manažovať.
Strach, ktorý tu máme dnes v dôsledku pandémie, však prichádza vo veľkom množstve a nie je adekvátny vzhľadom na vývin dieťaťa. Za normálnych okolností dieťa spracováva strach z tmy, ale dnes tu máme strach z niečoho, čo si to dieťa reálne nezažíva. A rodičia sa boja tiež – že sa nakazia kovidom, nosia rúška, umývajú si ruky a v zásade dávajú dieťaťu signál, že sa boja. Dieťa cíti, že sa rodičia boja, ale nezažíva ten reálny podnet, nevníma ho, nevidí ho, nevie, čoho presne sa má báť. Celý jeho organizmus je tak v nejakom strachovom mode. Aký to bude mať reálny vplyv na vývin detí, si netrúfam hodnotiť.
Ľudstvo ako také má však dobre vyvinuté mechanizmy, ako túto záťaž zvládnuť, preto sa neodvážim posudzovať tento pandemický rok ako niečo, čo bude mať katastrofálny vplyv na našu budúcu psychiku. Veľmi nám v tom pomáha humor, aj teraz je to už badať, že ľudstvo opäť nachádza svoju rovnováhu cez humor – je to kompenzačný mechanizmus.
Veronika Marcinčáková Husárová
Detská psychiatrička. Vyštudovala všeobecné lekárstvo a doktorandské štúdium v programe Psychiatria na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Pracovala na Psychiatrickej klinike v Martine, vo vlastnej pedopsychiatrickej ambulancii, ako výskumníčka v Akademickom centre pre výskum autizmu, ako diagnostička v Autistickom centre Andreas a ako externá lektorka pre odbor liečebnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte UK. Spolupracovala s viacerými rodičovskými centrami na prednáškach o výchove. Vytvorila a viedla hudobno-pohybové kurzy pre deti.