Strata blízkej osoby je jedna z najväčších záťažových situácií, môže byť spúšťačom ďalších tráum a psychických problémov, hovorí v rozhovore Jana Pitková z občianskeho združenia Kolobeh života. Certifikovaná smútková poradkyňa bola hostkou nášho podcastu Ako sa máš? Hovorí v ňom o tom, ako prežívame smútok zo straty, aké fázy má smútenie a v čom môže byť smútok liečivý.
Viac než 12.000 úmrtí počas pandémie covidu nám prinieslo novú skúsenosť. Smrť sa dostala z domovov do nemocníc a odoprela tak pozostalým zdravé smútenie. Priniesla zmenu smútočných rituálov a to sa môže stať predispozíciou na komplikované smútenie. Vzniklo príliš veľa neukončených vzťahov a tak tu dnes máme aj pandémiu smútku. Náhla strata blízkych, bez možnosti byť pri ich posledných chvíľach, mohla zanechať desiatky tisíc rodinných príslušníkov v emočnej búrke.
Vypočujte si novú epizódu podcastu:
Podcast môžete počúvať aj na:
Ďakujeme partnerom podcastu:
Smútenie je jednou z veľkých tém života. Vytesnili sme ho na okraj, lebo smútok bolí. Učíme deti kde má byť ypsilon ale nepripravujeme ich čo robiť s vlastnýmii emóciami.
Janu Pitkovú priviedol k misii pomáhať smútiacim jej osobný príbeh straty časti blízkej rodiny. Na 18 rokov uviazla v komplikovanom smútení. Dnes už vie o svojom smútku hovoriť otvorene.
Ako ste sa vlastne dostali k profesii poradkyne pre pozostalých?
Priviedol ma k tomu vlastný tragický príbeh a 18 rokov som o tejto bolestivej udalosti nevedela rozprávať. Dnes už to mám odsmútené, takže o tom dokážem hovoriť.
Čo sa vlastne stalo?
Ako 28-ročná mladá žena som pri tragickej nehode v jeden moment stratila celú blízku rodinu – mamu, otca, sestru a jej malého synčeka. Mňa to uvrhlo do veľmi hlbokého a komplikovaného smútenia, lebo som si zakázala na to myslieť a vytesňovala som všetko, čo s tým súviselo. Vytesňovala som spomienky na nich, lebo to tak strašne bolelo a bolo to také neúnosné, pre mňa nové, nepoznané, hrozné, že to bolo to jediné, čo som vedela pre svoju obranu a pre obranu svojho prežitia urobiť.
Vy ste mali v tom čase doma dve malé deti. Bolo to tak, že ste si povedali, že teraz sa musím zaťať, musím vychovávať deti? Zrejme ste vtedy svoj smútok odložili, zakuklili. Ako sa s tým dá pracovať?
To, čo som vtedy urobila, je typický príklad komplikovaného smútenia. Urobila som to, samozrejme, intuitívne, nevedome na svoju záchranu. Práve to vidím aj u vdov a vdovcov v našom občianskom združení Kolobeh života – že ich malé deti dokážu potiahnuť späť do života. Pretože ak ste v akútnom stave smútenia a ráno sa zobudíte, nechce sa vám žiť. Ale keď máte dieťa, ktoré si vyžaduje vašu pozornosť, vyžaduje stravu, opateru, lásku a vašu prítomnosť, tak vás to núti žiť. Na jednej strane boli teda pre mňa moje deti záchrana, no na druhej strane som si neodsmútila ten obrovský smútok. Nebol na to priestor. A hlavne som ani nevedela ako na to.
Zrejme o tom treba rozprávať.
Ja som vôbec nevedela, o čom to smútenie je. Smútenie zažíva každý človek. Na začiatku je strata. Ak je strata taká fatálna, že človek stratí niekoho blízkeho, smútenie je akosi automatické, každý ho očakáva. Ale straty zažívame dennodenne – od straty drobných vecí po stratu zamestnania, priateľa, lásky, úspechu, mladosti či zdravia. Strácame všetko možné. Smútenie je teda témou nášho života. Keby sme sa už ako malé deti namiesto integrálov v škole učili ako narábať s týmito emóciami, s hnevom, so žiarlivosťou, so všetkým možným, čo smútok so sebou prináša, tak by sa nám žilo oveľa lepšie.
Spomenuli ste slovo odsmútiť. Čo to vlastne znamená v rámci tej straty, napríklad straty blízkeho človeka?
Osmútiť si stratu je veľmi dôležité, pretože to, čo sa na nás vyvalí po tej strate – ten pretlak emócií, to, do akého šoku a do akého stupňa popierania sa dostaneme, aké veľké prázdno nastane po odchode blízkej bytosti – nás doslova núti odznova si vybudovať vlastný život. Ak ste celý život žili s niekým, či už ide o manžela, manželku, druha, družku alebo deti, tak sme navyknutí žiť dennodenne v ich prítomnosti. A my sa odznova musíme naučiť žiť bez nich. Pretože to, čo sa stane po smrti blízkeho, je doslova strata seba samého, vlastnej integrity a vlastne identity. Zahŕňa to aj otázky „Kto sme, keď nám zomrelo jediné dieťa? Som ešte matka, keď mi zomrelo jediné dieťa? Alebo som kto? Ako sa volám?“
Naša identita sa musí odznova vybudovať a čo sa týka integrity, odíde kus z nás. Niektorí majú pocit, že im odišiel doslova kus srdca. Preto mám rada výrok, že srdce nemá slúžiť ako cintorín, srdce patrí životu. Srdce má biť pre život.
Je prirodzené, že keď zomrie starší človek na starobu, alebo na tiahlu chorobu, jeho najbližší majú čas vnútorne sa na tento proces pripraviť a keď ten čas príde, s blízkym sa rozlúčia. Avšak pri náhlych tragédiách príde všetko veľmi rýchlo. Rovnako aj pri aktuálnej pandémii. Rodiny sa nemali možnosť rozlúčiť so svojimi blízkymi. Aká veľká je to trauma?
Strata blízkej osoby je jedna z najväčších tráum a záťažových situácií. Môže byť preto spúšťačom ďalších tráum a psychických problémov – niekde na konci toho stojí depresia. Je veľa prípadov, keď smútiaci nevedel, ako spracovať smútok, začal holdovať alkoholu, prepadol do depresie, spáchal samovraždu, alebo v dôsledku veľkého hnevu niekoho postrieľal.
Stáva sa teda, že človek, ktorý je vystavený hlbokému traumatizujúcemu smútku, prepadne veľkému hnevu?
Je to normálna súčasť smútenia, lebo tá obrovská emočná búrka, ktorá nastane po šoku z náhlej veľkej straty, sa musí do niečoho pretransformovať a hnev je silná emócia. Príde hľadanie vinníka a je jedno, či ho hľadáme mimo seba, v okolí, v lekárovi, v Bohovi alebo v nás samotných. Je to však veľká spúšť, lebo hnev je málokedy konštruktívny.
V súčasnej pandémii sa napríklad pozostalí spojili a oslovili relevantné inštitúcie, aby mali možnosť sa rozlúčiť so svojimi blízkymi a spracovať tak svoj smútok. Lebo táto doba priniesla vlastne niečo nevídané – zmenu rituálov obradov poslednej rozlúčky a nemožnosť byť pri lôžku umierajúceho. To je predispozícia na komplikované smútenie. Keď pozostalí nemajú možnosť uzavrieť vzťahy s blízkymi, zostáva nesmierne množstvo nedopovedaných vecí, emócií.
Koľko smútku sa ešte dá zvládnuť a ako sa môže prejavovať?
Smútok a zármutok je naozaj prirodzená reakcia po akejkoľvek strate. Nie je to stav, je to proces, ktorý sa neustále vyvíja, deje sa, trvá. Zoberme si, že prvý rok po strate blízkeho zažívame všetko prvýkrát. Prvé Vianoce bez, prvá Veľká noc bez, prvé narodeniny bez… Všetky tieto sviatky sme boli zvyknutí tráviť spolu. Všetky tieto akoby medzníky roka, ktoré sú prvýkrát bez nášho blízkeho, sú veľmi bolestivé. Preto aj my v Kolobehu života máme dôležitý predvianočný víkend, keď sa pozostalí pripravujú na prežívanie Vianoc. Je to sviatok, ktorý je v našej symbolike spojený s rodinou, takže automaticky nabiehajú spomienky a tá bolesť sa vracia.
Smútok má svoje fázy a je veľmi dobré, ak ich pozostalí poznajú.
Aké sú to fázy?
Podľa modelu Kübler-Rossovej sú to šok, popieranie, hnev, vyjednávanie, zmierenie. Je fajn, keď sa s pozostalými niekto porozpráva, aby vedeli, že je to normálne, a že sa smútiaci môže nachádzať v rôznej fáze. Smútenie je totiž nesmierne komplikovaný proces, pretože každý z nás je odlišný a môže to vnímať inak.
Napríklad kým na pohreboch počas pandémie mohli byť maximálne šiesti ľudia a mnohým to nevyhovovalo, mne by to počas môjho smútenia pred rokmi skôr vyhovovalo. Keď som po osemnástich rokoch nakoniec vyhľadala terapeutickú pomoc, zistila som, že mi vtedy veľmi prekážalo, keď mi 500 ľudí povedalo, že to musím zvládnuť, že tu musím žiť pre svoje deti. Práve tie klišé a frázy, ktoré ničím nepomáhajú, naopak, prehlbujú rany, mi ubližovali. Samozrejme, že ľudia okolo vás to robia nevedome, nie s cieľom nám ublížiť.
Je náročné vedieť, ako vlastne pristupovať k smútiacemu. Jedna naša vdova z Kolobehu života ovdovela ako veľmi mladá, len 30-ročná, a jej kamaráti vôbec nevedeli, ako sa k nej správať. Začala preto písať o tom, ako sa cíti – že nemá lepru, aby sa od nej museli držať ďalej, že jej môžu pokojne zatelefonovať. Mohla tak odstrániť bariéru, ktorá vznikla medzi ňou a okolím.
Dnes sa však stretávam hlavne s pozostalými, ktorí sú nahnevaní, že im počas pandémie nebolo umožnené uskutočniť riadny obrad, aký by si predstavovali, v takej podobe, ako je to zvykom. Riešením je napríklad odložiť usporiadanie rozlúčok a urobiť ich neskôr. Jednoducho bude musieť prísť nejaká nová kultúra posledných rozlúčok. Napríklad oslavné kary, ktoré budú po roku od pochovania. Dôležité je, aby ľudia mali pocit, že došlo k ukončeniu vzťahu, k dopovedaniu príbehu, k poslednej rozlúčke aj v širšej komunite. Naozaj je dobré sa k tomu vrátiť.
Kedy by sme mali spozornieť, že smútku je na nás priveľa a už ho nezvládame?
Strata blízkeho je obrovská bolesť a my ako spoločnosť sme sa naučili narábať s bolesťou tak akosi medicínsky – keď nás niečo bolí, automaticky siahneme po tabletkách. Akoby sme už s bolesťou nevedeli narábať – snažíme sa ju hneď potlačiť. Ale sú chvíle, keď do bolesti treba ísť. Treba vedieť, že tá bolesť nás nezničí, je dôležité ísť do smútku a do bolesti, neutekať od neho. Prostredníctvom smútku a bolesti si uvedomíme vlastné zvládacie schopnosti. Smútok má obrovský liečivý potenciál, vďaka nemu môžeme žiť lepší život, pretože zistíme, že vieme ísť aj cestou bolesti, že od nej nemusíme utekať a že nám môže byť veľmi dobrou učiteľkou. Tak ako smútenie, tak aj smrť samotná.
Mnohé kultúry pristupujú k smrti v zmysle memento mori – pamätaj na smrť, aby si mohol žiť lepší život. Lebo keď si uvedomíš, že môžeš dnes zomrieť, tak tým dňom nepôjdeš len tak nevedome, ako keď si myslíš, že smrť je v nedohľadne.
Pri mojom vlastnom smútení ma však najviac oslovila teória amerického psychológa J. W. Wordena, ktorá hovorí o štyroch úlohách smútenia, pretože umožňuje aktívne vojsť do smútku a pracovať s ním.
V čom spočíva?
Ak človek nájde svetlo na konci tunela, môže potom aj ľahšie kráčať životom. Smútok sa deje na všetkých úrovniach – na psychickej, emočnej, fyzickej. Ja sama som o tom nedokázala 18 rokov vôbec rozprávať. Bola to rana, ktorá bola prekrytá, ale stále krvácala. A takto dnes žije množstvo ľudí, s otvorenou, krvácajúcou ranou.
Prvou úlohou smútenia je prijať stratu, akceptovať realitu. To znamená, že sa prestaneme klamať, že ten človek len išiel na dovolenku, že je to dočasné. Často je to zároveň aj posledná úloha. My v Kolobehu života máme heslo „Nájdi silu prijať a dôvod žiť ďalej“. V tom, aby sa to prijatie mohlo udiať, zohráva kľúčovú úlohu práve akt poslednej rozlúčky. Pretože ak človek vidí telo v truhle, hlava sa musí prestať klamať a prijať realitu. Prijatie sa však musí udiať na všetkých úrovniach.
Druhou úlohou je spracovať bolesť. Je to úloha široká až časovo neobmedzená, pretože vyžaduje od človeka, aby vošiel do smútenia aktívne, aby to nechal tiecť – aby plakal, kričal, hovoril o tom. Ako etnologička rada pripomínam, že my na to máme už generácie piesne – od dávna nám pri smútení pomáhal spev. Práve pri speve sa aktivuje hlboké dýchanie, až do bránice, všetko sa uvoľňuje, predýchava sa emócia. Je dobré to celé doma, v prírode, osamote vykričať, vyspievať, dostať zo seba von.
Ďalej je dôležité zamestnať hlavu želaným smerom. My na to používame napríklad arteterapiu, dramatoterapiu – vypísať sa z toho, vymaľovať. Ale môže sa tiež stať to, čo sa stalo aj mne, že pri takej veľkej traume sa jednoducho zasekneš, hlava ťa nepustí.
Čo potom?
Z vlastnej skúsenosti viem, že vedy je najlepšie sústrediť sa iba na prítomnosť. Ísť z minúty na minútu, neplánovať a riešiť len to, čo prináša deň. A takto ísť deň po dni, až sa to začne pomaly zlepšovať a budeme schopní zamestnať hlavu želaným smerom – či už umením, knihami, filmami, hudbou.
Na emočnej úrovni sa dá pracovať s prírodou, zvieratami, vodou. Muži to väčšinou rozchodia. Máme napríklad mladého otca, ktorý za dva mesiace prešiel celé Slovensko a rozchodil tak svoju stratu – nevedel kam kráča, ale išiel. Jedna z našich vdov to odsmútila v posilňovniach – chodila na všetkých Ironmanov, až jedného dňa k tomu inšpirovala ďalšie tri vdovy. Bolo to pre ne veľmi oslobodzujúce.
Mne to pripomenulo Forresta Gumpa – keď bol veľmi smutný zo straty, začal jednoducho utekať, nevedel prečo, nevedel kam, ale utekal.
Telo má úžasnú schopnosť. Pri pohybe sa v nás spúšťa kokteil chemických prvkov, ktoré pomáhajú aj nášmu mozgu. A my to všetko môžeme využiť v náš prospech. Je dobré, keď o tom vieme.
Pomôžu aj sociálne kontakty. Alarmujúce pre okolie by malo byť, keď sa pozostalý stráni sociálnych kontaktov, keď sa natoľko stiahne sám do seba, že preruší všetky styky s okolím. Do istej miery je to prirodzené, ale keď to trvá dlhšie a pridá sa k tomu ešte aj zanedbávanie seba samého, je to problém. Ak človek rezignuje na každodenné povinnosti, na hygienu, na jedlo, už nám to signalizuje, že sa jeho prežívanie preklápa do depresie a je potrebná ostražitosť. Vtedy je dobré, keď okolie skúša nájsť nejakú pomoc. Aj nás často osloví práve okolie smútiaceho a požiada o pomoc preňho.
Ako zvyčajne reaguje ten človek, keď ho kontaktujete?
My ho priamo nekontaktujeme. Človek, ktorý nás oslovil, sa spojí so smútiacim a povie mu o nás. Jeho príbuzný či kamarát má mandát na to, aby nám zavolal, nedeje sa to teda poza chrbát smútiaceho. Ani si nepamätám na prípad, keď by mal smútiaci problém s tým, že nás jeho blízki oslovili.
My ponúkame hlavne stretnutia v komunite, čo je nesmierne liečivý proces, keď sa ľudia stretnú v rôznom stupni smútenia a navzájom sa podporujú. Na sociálnych sieťach existuje aj uzavretá skupina mladých vdov a vdovcov, kde fungujú aj na dennej báze podpory. Okrem toho majú aj pravidelné víkendové pobyty, kde majú možnosť stretnúť sa fyzicky.
Stáva sa, že ľudia, s ktorými prichádzate do kontaktu, potrebujú aj terapeutickú podporu psychológa, psychoterapeuta či psychiatra?
Väčšinou sa spoliehame na to, že smútenie je prirodzený proces. Nie je to choroba. Už to, že nás smútiaci človek osloví, je aktívnym vstúpením do procesu smútenia. Aj keď príde na prvé stretnutie a neprehovorí za celý víkend ani slovo, máme skúsenosť, že na ďalšej stretávke už príde úplne vymenený. Hoci na prvom stretnutí mohol prežívať svoj smútok individuálne, napriek tomu bol v komunite a spätne to bola pre neho obrovská pomoc. Nakoplo ho to a na druhej víkendovke už rozprával.
Poďme teda na tretiu úlohu smútenia.
Tá je nádherná. Súvisí s púšťaním sa do nového života. Na jednej strane je to prispôsobenie sa svetu bez zosnulého, prispôsobenie sa prázdnote, ktorá tu zostala po jeho smrti. A na druhej strane je to aktívne budovanie nového života. Je to podobné, akoby sa človek ocitol na ruinách domu, ktorý sa celý zrútil. Ja som na nich stála 18 rokov, dívala sa po okolitých domoch a rozmýšľať, aké to majú krásne, a prečo práve ja, prečo práve môj dom sa zrútil. Vtedy máš dve možnosti: buď na tých ruinách len stojíš, alebo začneš budovať nový dom.
Ako na to?
Kľúčové je dovoliť si prestať smútiť. Je to veľmi zaujímavý moment. V našej kultúre je napríklad zakódované, že niektorí po roku prestanú nosiť čierne oblečenie. Je to zvláštny proces, keď môže mať človek pocit, že zrádza pamiatku na zosnulého. V hlave mu znie otázka: „Už sa ideš zabávať?“ Ja som dokonca musela vycestovať do inej krajiny, kde som sa farebne obliekla a dovolila som si sňať smútok. A napriek tomu som mala pocit, že zrádzam svojich blízkych – akoby sila smútku vyjadrovala veľkosť mojej lásky k nim.
Pozorujem to aj u našich mladých vdov a vdovcov v Kolobehu života, hlavne vtedy, keď sa tragická strata udiala na začiatku manželstva či vzťahu. Títo pozostalí potom aj naďalej nosia obrúčky, chodia v čiernom a kdesi v hlave je tam, bohužiaľ, aj záväzok, že si už nikdy nenájdu iného partnera. Vtedy si človek vytvára sám veľmi silnú mentálnu pascu, ktorú nevie prekročiť. Gro tretej úlohy je začať si budovať nový život a učiť sa žiť bez toho človeka.
A zrejme prechádzame do štvrtej úlohy smútenia. V čom spočíva?
V tej je dôležité vytvoriť si trvalé miesto spojenia so zosnulým, ale tak, aby to žiadnym spôsobom neobmedzovalo naše ďalšie plnohodnotné žitie. To znamená vytvoriť si akési rituálne miesto – či už reálne alebo symbolické – s vedomím, že tento vzťah je ukončený a my môžeme žiť ďalej. Lebo cieľom smútenia nie je zabudnúť. Cieľom smútenia je nájsť nový princíp života, schopnosť lepšie žiť. Je to princíp strát a nálezov. Za každou stratou sa nachádza tá druhá polarita, a tou je nález niečoho, čo ti pomôže žiť úplne inak. Rana sa zacelí.