Zmeňme Slovensko na krajinu, v ktorej sa so všetkými zaobchádza rovnoprávne, bez ohľadu na to, kým sú, alebo koho milujú.
To je misia Iniciatívy Inakosť, ktorá prevádzkuje aj špecializovanú In- poradňu, kde psychológ Andrej Kuruc, spolu s ďalšími kolegami poskytujú podporu a sociálne, psychologické a právne poradenstvo pre lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí. V ďalšej epizóde podcastu Ligy za duševné zdravie Ako sa máš vás dôverne a bez predsudkov prevedieme témami, ktoré súvisia so sexuálnou orientáciou a rodovou identitou.
Sexuálna orientácia a rodová identita je na Slovensku stále tabu. V rozhovore so psychológom Andrejom Kurucom sa napríklad dozviete, ako prebieha vnútorný a vonkajší coming out, ako prežívajú LGBTI ľudia menšinový stres a aký dopad má na duševné zdravie jednotlivca a čo môžeme urobiť pre lepší život gejov, lesieb, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí v spoločnosti.
Je pre nás nepredstaviteľné, že nejaká komunita v našej spoločnosti sústavne čelí predsudkom, nedostatku rovnosti a akceptácie, nadávkam, šikane, či nemožnosti uzavrieť partnerský zväzok. Preto veríme, že sa postavenie LGBTI ľudí u nás čoskoro zmení k lepšiemu.
Kontakt na InPoradňu je 0948 144 313, alebo cez chat na stránke www.inporadna.sk.
Poradňu prevádzkuje Iniciatíva Inakosť www.inakost.sk
psychológ Andrej Kuruc
Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor poradenstvo a klinická psychológia a ekonómiu na EU. Dlhodobo sa venuje problematike rovnosti príležitostí, rodovej rovnosti a ľudských práv LGBTI ľudí. Vedie divadlo Nomantinels, v ktorom pôsobí aj ako dramatik a herec. V Iniciatíve Inakosť pôsobí v oblasti psychologického poradenstva, vzdelávania a výskumu. Je členom Výboru pre práva LGBTI osôb a Výboru pre výskum, vzdelávanie a výchovu v oblasti ľudských práv a rozvojového vzdelávania. Momentálne pracuje ako psychológ v inPoradni, ktorá poskytuje sociálne, psychologické a právne poradenstvo pre LGBTI ľudí. Je to jediná špecializovaná poradňa na Slovensku pre príslušníkov sexuálnych menšín.
Vypočujte si epizódu podcastu Ako sa máš? s hosťom psychológom Andrejom Kurucom:
Podcast môžete počúvať aj na:
PODCAST AKO SA MÁŠ? #6 PSYCHOLÓG ANDREJ KURUC O TÉME INAKOSTI
Ako sa správame k LGBTI ľuďom? Šikana, posmešky, diskriminácia, ale aj násilie. Majú obavy z odsúdenia a hľadajú bezpečné prostredie.
Zmeňme Slovensko na krajinu, v ktorej sa so všetkými zaobchádza rovnoprávne, bez ohľadu na to, kým sú, alebo koho milujú. To je misia Iniciatívy Inakosť, ktorá prevádzkuje aj špecializovanú In- poradňu, kde psychológ Andrej Kuruc, spolu s ďalšími kolegami poskytujú podporu a sociálne, psychologické a právne poradenstvo pre lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí. V ďalšej epizóde podcastu Ligy za duševné zdravie Ako sa máš vás dôverne a bez predsudkov prevedieme témami, ktoré súvisia so sexuálnou orientáciou a rodovou identitou.
Andrej ahoj, ako sa máš?
Mám sa v podstate dobre. Som rád, že opäť otvárame našu inPoradňu pre lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí, takže sa teším že opäť budeme poskytovať poradenstvo.
Ono to stojí a padá na peniazoch. Organizácia Inakosť funguje na Slovensku myslím, že už okolo 15 rokov, a z toho 3 roky funguje aj inPoradňa. A teda, podľa toho, koľko peňazí dostanete, toľko potom môžete poskytovať služieb. Ste na tom veľmi podobne ako krízové linky..
Presne, chýba tu stabilné systémové financovanie takýchto poradenských služieb.
Svojim spôsobom to je krízová linka, pretože niekto, kto vám volá, asi nevolá len tak, že sa chce len tak porozprávať, ale je v nejakej osobnej kríze. S čím pomáhate?
Pomáhame napríklad s riešením, keď človek zažíva zmätok identity, nevie, ako na tom je presne alebo sa snaží nejakým spôsobom nájsť, čo sa týka sexuálnej orientácie. Vníma, že chlapcovi sa páčia chlapci, ale teda nevie, nie je si ešte istý, že čo znamená, alebo ešte to nevie nejakým spôsobom spracovať alebo prijať. U nás je to tak, že okolie väčšinou o týchto veciach, ako je sexuálna orientácia alebo rodová identita nerozpráva. Sme vychovávaní tak, že každý by sme mali byť heterosexuálny, mali by sme mať nejakého partnera, partnerku opačného pohlavia, deti, a toto by mala byť klasika. Informácií o tejto téme, najmä v minulosti, bolo menej. Dnes, samozrejme už sú tie informácie dostupné aj o tejto problematike, na internete aj v seriáloch, čiže je ich o kúsok viac, čo je samozrejme lepšie. Ale predsa len, tí najbližší ľudia, okolie, spolužiaci, spolužiačky, či škola o tom nezvyknú hovoriť, učitelia, učiteľky tiež nie alebo veľmi okrajovo. A človek, ktorý zistí, že je gej, lesba, bisexuálny človek alebo že je trans, tak je v istom momente na to sám a potrebuje sa o tom hlavne porozprávať v bezpečnom prostredí, kde vie, že ho nikto neodsúdi. To sú tie najväčšie obavy, ktoré ich trápia. Že to okolie ich odsúdi, že robia niečo zlé alebo že je to niečo zlé.
A ako sú na tom ľudia, ktorí vám do poradne volajú? Sú z toho sami v šoku alebo sa chcú už len uistiť, že pravdepodobne budem na chalanov alebo v prípade dievčat na dievčatá? Je to o tom, že skôr nevedia na čom sú, alebo sú už vnútorne stotožnení a skôr potrebujú nejakú radu, ako s tým ísť von?
Hovoríme o dvoch typoch coming out-och. Jeden je ten vnútorný coming out, tzn. prijatie seba, svojej sexuálnej orientácie alebo rodovej identity. A potom je ten vonkajší coming out, keď sa chce človek zdôveriť so svojou sexuálnou orientáciou rodine, kamarátom, kamarátkam alebo v práci. Obracajú sa na nás s tým, aj s tým. Naozaj sú aj ľudia, ktorí sú ešte len ako keby pri tom vnútornom coming out-e, oni už tušia, že je niečo inak s nimi, že sa im páčia napr. dievčaťu tie dievčatá alebo sa cíti vo vnútri ten pôvodne muž ako žena, tak už vedia, že to tak zrejme bude, ale potrebujú sa v tom nejakým spôsobom uistiť a ubezpečiť.
A teraz, keď si povedal, že vnútorný coming out, tak je to naozaj tak, že niekedy sám človek s tým zápasí, že teda vlastne ako keby to chcel potláčať alebo dokonca sa toho desí. Lebo to je to, že to si človek nevyberie, niečo sa s génmi stane a zrazu to príde.
V akom veku si obyčajne človek uvedomí, že je orientovaný na to isté pohlavie?
Je to veľmi rôzne, niektorí to v podstate vnímajú už veľmi skoro. Keď sme v iniciatíve Inakosť robili prieskum, tak nám vyšlo, že to prvé pocítenie bolo v priemerne v jedenástich, dvanástich rokoch, čiže s nástupom puberty a hormonálnych zmien. Je to presne ten klasický vek, kedy si mladý človek začína uvedomovať sexualitu, čiže je to úplne prepojené. V rámci toho prieskumu, sme tiež zistili, že sebaprijatie zväčša trvá trvá niekoľko rokov. Niekde v sedemnástich rokoch, a v priemere v osemnástich rokoch zvykli o tom povedať už prvému človeku. Myslím si, že za posledných pár rokov sa to o kúsok zlepšilo a že prvý coming out je možno na tom lepšie. Budeme robiť ďalší prieskum, tak som sám zvedavý, ako to bude. Len často je tam presne to nepríjemné obdobie takých piatich až šiestich rokov, kedy je ten človek s tým sám. A to je veľmi zlé, lebo presne to je to obdobie, kedy sa môže začať nemať rád sám seba, nenávidieť sa, pretože počúva predsudky okolia, že je to niečo zlé, niečo nenormálne, cíti vinu alebo sa hanbí. Hovorí sa tomu aj tzv. internalizovaná homonegativita alebo homofóbia, že si zvnútorní tie negatívne presvedčenia, ktoré sa v spoločnosti šíria o homosexuálne orientovaných ľuďoch.
Keď mladý človek príde do puberty, je prirodzené, že má nejaké svoje predstavy a zrazu sa mu do tých predstáv dostáva rovnaké pohlavie. Môže byť zneistený, že čo sa mu to deje? Môže cítiť možno nejakú vinu alebo nejaké sklamanie? Možno si dovtedy tiež predstavoval, že bude mať rodinu, deti, a zrazu si uvedomí, že takto to je, asi sklamem rodičov, okolie. A toto obdobie, ako si hovoril, môže trvať niekedy až 5 rokov. Nie je to na úrovni nejakej traumy? Je to porovnateľné s nejakou šikanou alebo s nejakým násilím?
Niektoré štúdie dokonca hovoria, že ide o symptómy posttraumatickej stresovej poruchy, lebo v podstate tí mladí ľudia zažívajú tzv. menšinových stres. A to je vlastne stres z toho, ako spoločnosť nahliada na túto menšinu. Nejde ani tak o to, že tam musí tam byť nejaká jedna veľká nepríjemná udalosť, ktorá sa tomu človeku mohla stať. Často môže ísť o každodenné stresory, napríklad, že počúva negatívne veci o homosexuáloch, počuje to od svojich rodičov, robia si z neho vtipy, lebo samozrejme už to niekedy na tých ľuďoch je vidno, že úplne nezapadajú do škatuľky toho akože „typického chlapca“ alebo „typického dievčaťa“
Takže ak tam naráža na posmešky, tak to asi odsúva aj to rozhodnutie vnútorne sa prijať.
Určite, tie obavy sú tam potom veľmi veľké, keď človek zažíva takéto negatívne správy vo vzťahu k sebe. Aj tá sebahodnota je oveľa nižšia. To potvrdili aj prieskumy, že u LGBTI ľudí je podstatne nižšia sebahodnota aj kvôli tomuto nazeraniu zo strany okolia, ale zároveň tak vnímajú potom, ako hovorím, aj samých seba. Čiže je to náročné obdobie a často to prejde do nejakých úzkostných porúch. Stále zažívajú veľkú úzkosť, veľký stres, veľké napätie. Môže sa to objaviť aj v psychosomatike, napr. v bolestiach hlavy, v bolesti žalúdka, tak isto sa to môže prejaviť v tom, že títo ľudia, chcú tomu utiecť, tak prepadnú nejakej závislosti, či už alkoholu alebo sú to drogy. Samozrejme to najhoršie, čo sa môže stať, je samovražda. To riziko spáchania samovraždy je pri LGBTI ľuďoch oveľa vyššie ako pri heterosexuáloch..
Tam tie štatistiky sú žiaľ neúprosné. Ako si hovoril, trvá to zopár rokov kým človek nájde to bezpečie a odhodlá sa to niekomu povedať. Kto býva zvyčajne prvý človek, ktorému sa zverí?
Čo sa týka coming out-u, je to individuálne, ale väčšinou to bývajú nejakí kamaráti alebo človek, ktorý je priamo z komunity.
Čiže rozhodne nie sú prví rodičia?
Nie, rodičia to nie sú. To je veľmi výnimočné. Možnože, keď majú veľmi dobrý vzťah so svojim dieťaťom, tak sa to môže stať. Myslím si, že je to možné pri transrodových mladých ľuďoch, lebo tam si to ten rodič skôr všimne. Aspoň mne sa stáva, že rodičia sa sami potom zaujímajú, že je to také zjavné, oni si sami všímajú a vycítia, že tam je niečo inak, a hľadajú potom odpovede. Čiže aj rodičia sa na nás obracajú a hľadajú informácie, lebo pre nich je to tiež obdobie neistoty a obdobie, kedy tiež stratili nejaké tie svoje v úvodzovkách sny, lebo tá predstava, ako by to malo byť tak klasicky a správne je nám spoločensky dávaná. Rodičia teda tiež potrebujú veľa informácií, aby tomu porozumeli.
Takže vám môže do poradne zavolať aj rodič?
Áno, áno, stáva sa to, stalo sa to viackrát, že zavolá aj rodič.
Coming out -om prechádzajú teda aj rodičia, ktorí, ako si povedal, to sami musia spracovať. Napríklad ako teraz budú vyzerať pred okolím, alebo ako bude reagovať okolie. No poviem Ti, musí to byť dosť stresové obdobie, už keď sa priznáš pred tým vôbec prvým človekom. A napriek tomu, že aj Ty a ja poznáme kopec gejov, ktorí to majú vnútorne už vysporiadané, stupeň toho vonkajšieho coming out-u je rôzny. Niekedy to vie komunita, priatelia to vedia, rodičia to nevedia, alebo v práci to nevedia…
Zostaňme ale ešte na chvíľu pri tom vnútornom coming out-e. Aký to môže mať dopad, keď to v sebe človek potláča dlhšie, že si povie, že nie, nie, ja to dám, lebo nechcem nikoho sklamať. Spomínal si, že je to stres, ktorý sa môže prejavovať až psychosomaticky. Zaujíma ma, čo sa deje s ľuďmi z Tvojej praxe, ktorí ani ten vnútorný coming out nezažili?
V podstate často získavajú nejaké psychické ochorenie, či už sú to depresie alebo úzkostné poruchy. Stretávajú sa aj s tým, že síce vyhľadajú psychiatrov a psychológov, psychologičky, no títo to väčšinou neprepájajú s ich sexuálnou orientáciou. Takže ako keby k tomu uvedomeniu si, že je za tým ten tzv. menšinový stres, neprichádza. Máme klientov a klientky, ktorí sú aj po štyridsiatke a začali to riešiť až teraz..
Môže ísť o skryté, zaobalené traumy, ktoré si niekde človek odloží a nechce sa im venovať. Jeden môj kamarát, psychológ, mi hovoril, že za ako keby až prehnanou promiskuitou u niektorých ľudí je práve to, že človek to v sebe veľmi dlho držal, a ten vnútorný coming out neprežil prirodzene. Človek akoby prežíval takú posttraumatickú sitáciu, ktorá sa môže prejavovať tak, že nevie nadviazať dlhodobý vzťah, lebo nie je sám so sebou okej.
Áno, určite. Potom to môže viesť k tomu, že nadväzuje v podstate veľa plytkých vzťahov s druhými mužmi, ale nedokáže sa naviazať emocionálne, lebo jednoducho tie emócie sú hlboko potláčané. Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí sa oženia alebo vydajú. Ešte aj v súčasnosti je to žiaľ tak. V minulosti, za socializmu to bola taká klasika, vtedy to bola fakt norma, že sa ľudia brali a potom vlastne žili ten svoj život niekde v takom tom klasickom prostredí napríklad po záchodkoch atď., Niektorí tak fungujú dodnes…
Mnoho známych hercov, spevákov, ale aj bežných ľudí si vyhľadali taký normálny vzťah na prekrytie toho celého, aby v úvodzovkách mali pokoj od okolia a žili si svoj paralelný život. Vyhľadáva si vtedy ženu, ktorá to nevie rozpoznať, alebo je to tiež nikto z komunity, kto je ochotný ísť do takejto akoby v úvodzovkách hry?
To, priznám sa, neviem, tomuto som sa až tak nevenoval. Často tí muži môžu povedať že sú bisexuálni, a často aj bisexuálni sú, takisto aj ženy. Samozrejme iné je, keď je v tom vzťahu dohoda a iné je, keď sa to robí nejak za chrbtom..
Musí to byť ťažký údel, keď človek nedokáže kvôli okoliu, a kvôli strachu z neprijatia, dať to zo seba von. Poďme však na ten vonkajší coming out, tzn. že už si človek priznal, že je to s ním inak, ako je to bežné. Čoho sa človek najviac bojí? Percento úplne vyoutovaných ľudí v spoločnosti je veľmi nízke. Na pracoviskách je to len nejakých 8 %, čo mi príde smutné.
Áno, len 8 % a 40 alebo 50 % to stále úplne skrýva, čo je na pracovisku naozaj nepríjemná vec. Však tam trávime skoro polovicu života, a nemôcť tam byť otvorený alebo neustále klamať, tak to sa potom prejaví aj napríklad na pracovnom výkone človeka. Zamestnávateľ by si mal uvedomiť, že musí vytvárať také prostredie, aby ľudia mohli otvorene hovoriť aj o takýchto veciach, lebo potom sa to premieta aj do fungovania týchto ľudí. Takže čo sa týka vonkajšieho coming out-u, sú tam veľké, veľké obavy, strach, že nás blízki ľudia odmietnu, že mi to poškodí v práci, v kariére, že mi ublížia, ja neviem spolužiaci, spolužiačky v škole, čiže stále sú tam veľké veľké obavy a strach. Niekedy tie obavy a strach sú oveľa väčšie, ako realita, ako tá skutočná reakcia. Prekonať to, urobiť ten prvý krok, je pomerne náročné.
Strach je naozaj jedna zo škodlivých emócií. Je bežné mať strach, keď sa človek zľakne pri filme, alebo keď Ťa niekto naplaší. Ale držať takú tú stabilnú hladinu strachu v sebe dlhodobo, tak to vážne poškodzuje fyzické i psychické zdravie.
Presne tak, to je ten permanentný stres. Byť neustále v strehu, či to niekto neodhalí, neopýta sa alebo keď to aj poviem, tak ako zareaguje alebo kedy to povedať, nepovedať a kedy je tá vhodná chvíľa… Človek je tým úplne pohltený.
Toto je nejaký ďalší balík toho, s čím sa snažíte poradiť v rámci In poradne. Ako znie nejaká rada pre geja, lesbičku, alebo transrodového človeka? Ako začať komunikáciu smerom von?
Treba si byť istý, aj vnútorne, vnútorne to v sebe prijať, lebo potom pri coming out-e je dôležité, ako keby necuknúť a nedávať nádej tým druhým ľuďom, že by to mohlo byť aj inak, lebo to sa potom často skomplikuje. Čiže dôležitý je ten prvý krok, byť si istý. Potom je dôležité urobiť si coming out plán. Porozmýšľať nad tým, kto v okolí by mohol byť prvý a najvhodnejší človek, ktorému by som to mohol povedať. Porozmýšľať nad tým, aký máte vzťah, aké má názory, či má liberálnejšie názory, alebo je skôr konzervatívnejší.
Asi by bol veľký problém, keby bola hneď prvá reakcia nepríjemná.
Áno, potom sa môže ten človek ako keby zaseknúť. Je dobré, ak ten prvý coming out je viac-menej pozitívny, ale samozrejme, nedeje sa to ako z čítanky. Tie príbehy sú veľmi rôzne, niekedy sa to napríklad rodičia náhodne dozvedia. Nie je na to jednotný recept, ale ak to chce človek nejako koordinovať, tak sa na to dá pripraviť.
Ako môžem komunikovať napríklad s homosexuálne orientovaným človekom, keď mu chcem naznačiť, že je okej, že u mňa je v bezpečnom prostredí, že to o ňom nepotrebujem ďalej šíriť, a že voči mne môže byť úplne úprimný?
Môžeš dať na známosť, že nemáš problém, napr. LGBTI ľuďmi alebo sa začneš baviť o nejakom seriáli, kde boli napr. dvaja muži, ktorí tam mali vzťah a môžeš povedať že to je úplne bežné a myslíš si, že napríklad aj podpora a právne uznanie vzťahov je podľa Teba dobrá vec. Môžeš to povedať akože len tak, vyslaš tým signál. Nemusí to však znamenať, že sa Ti ten človek hneď otvorí.. A určite aj rodičia môžu vyslať signály, že je to pre nich v poriadku.
Platí, že keď to rodičia príjmu, tak sa dokonca zlepší celé zdravie rodinných vzťahov?
Určite môžu byť tie vzťahy oveľa otvorenejšie. Ak sa im dovtedy ich dieťa muselo vyhýbať, klamať alebo nekomunikovalo s nimi, môže to byť aj preto, že niečo skrýva, alebo má z niečoho obavy. Keď sa mladý človek môže rozprávať o svojich partneroch, partnerkách, s mamou, s otcom, tak je to úplne iné ako keď nemôže.
Čo by si poradil páru, kde je jeden už po úplnom coming out-e a druhý to napríklad ešte pred svojimi rodičmi tají?
Toto je také špecifikum párov rovnakého pohlavia, že môžu byť na rôznej úrovne coming out-u a ako keby každý na tom musí trošku pracovať. Ten, ktorý je otvorený, musí byť trošku viac akceptujúci a tolerantnejší vo vzťahu, netlačiť ho. Na druhej strane to zase neznamená, že ten druhý partner nebude robiť nič, čo sa týka coming out-u. Tiež tam treba ako keby krôčik po krôčiku na tom pracovať, aby sa niekde potom stretli. Z dlhodobého hľadiska je jasné, že je to nepríjemné, keď jedna rodina je otvorená, mohli tam ísť tí partneri spolu a cítia sa tam prijímaní a v druhej rodine je ten druhý partner, ktorý je viac otvorený stále len za kamaráta. To je pre toho človeka naozaj nepríjemné z dlhodobého hľadiska.
Čo sa deje po coming out-e? Človek to v sebe prijme, otvorí sa spoločnosti, no tam nejaké agresie často pretrvávajú. S čím sa stretáva človek z LGBTI komunity, keď je v takom tom bežnom svete?
Stretnúť sa môže napríklad so šikanou v škole, s posmeškami, vtipmi, môžu zažívať diskrimináciu na pracovisku, pri veľkých zamestnávateľov asi nie, ale skôr u takých menších zamestnávateľov. Viem o tom že, človeka aj prepustili kvôli sexuálnej orientácii, hoci priamo sa to nepovedalo. Ďalej sa stretávajú s okrikovaním vonku. Stále 77 % LGBTI ľudí na Slovensku sa vyhýba držaniu za ruky vonku, lebo majú obavy, že po nich budú pokrikovať, lebo keď to robia, tak môžu zažiť aj násilie.
Ako je na tom Slovensko v porovnaní so svetom čo sa týka prijatia LGBTI ľudí v spoločnosti?
Slovensko je na tom veľmi zle. V Európskej únii, patríme medzi posledných 5-6 krajín, kde vlastne nie je žiadne právne uznanie párov rovnakého pohlavia. Samozrejme máme antidiskriminačný zákon, kde je zakázaná aj diskriminácia na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity, niečo je aj v trestnom zákone o tom, že by mali byť zakázané nenávistné prejavy, ale teda vyšetrených bolo minimum, ak vôbec niečo. To je tá druhá strana, ako sa legislatíva napĺňa v praxi. Ale čo sa týka nejakého právneho uznania, tak sme na tom veľmi zle, už len v porovnaní s Českom, kde teraz vlastne riešia v parlamente, aby boli uzákonené manželstvá pre páry rovnakého pohlavia. U nás v podstate neriešime nič, problém je aj s dedením, či s poskytovaním zdravotných informácií.
V Čechách to dobre zhrnul stand- upista Matej Adam, ktorý raz povedal, že ani pivo nesteplalo, ani chleba nezdražel, akurát sa zopár nemálo ľuďom lepšie žije, vďaka niektorým zákonom. Čo by teda komunita LGBTI prijala aby sa zmenilo v systémovom, právnom, či legislatívnom nastavení?
Tak určite by bolo dobre, keby boli právne uznané páry rovnakého pohlavia, či už by to bolo životné partnerstvo alebo manželstvo. To je u nás komplikované, lebo máme uzákonené, že manželstvo je určené len pre ženu a muža. Čo sa týka transrodových ľudí, tak tam by mal byť zákaz kastrácie, alebo vôbec všetkých týchto podmienok, ktoré nepríjemne zasahujú do do tela človeka v prípade prepísania rodu, tzn. aby si mohli zmeniť občiansky na ten rod alebo pohlavie, ktoré vlastne chcú. A potom vlastne aj tie zákony ktoré sú, aby sa lepšie uplatňovali v praxi najmä čo sa týka diskriminácie a násilných trestných činov.
Stáva sa, že sa ľudia, obete prípadných násilných činov ozvú? Idú s tým na políciu? Priznám sa, nezaregistroval som to.
Mediálne známejší bol napríklad prípad dvoch dievčat v Košiciach,ktoré boli napadnuté. Išlo o dcéru jedného reportéra a viem, že to preletelo aj v médiách a polícia to posúdila ako priestupok, čo je samozrejme nič. Násilníci zaplatia pár EUR.
V predchádzajúcej epizóde nášho podcastu sme sa bavili o sexuálnom násilí na deťoch a načrtli sme tému viktimizácie obete. Keď sa už obeť rozhodne, že čin ohlási, tak vyšetrovatelia a neraz aj blízke okolie obete čin bagatelizujú a neveria mu. Je to tak aj v tomto prípade?
Tá sekundárna viktimizácia je veľká, aj preto veľmi malé percento ľudí z LGBTI komunity ohlasuje tieto násilné činy. Samotné orgány činné v trestnom konaní nie sú tak úplne zcitlivené nielen na menšinu LGBTI, ale vieme, že aj na iné problematiky, na iné obete trestných činov, či už sú to deti alebo ženy. Potom je problém, že ľudia nemajú dôveru a nenahlasujú tieto trestné činy, nakoľko to dopadne tak, že sa to aj tak vyhodnotí ako priestupok alebo to zmietnu zo stola.
Z histórie je známych veľké množstvo múdrych, kreatívnych a podstatných ľudí, či to je v umení, literatúre alebo vo vede, ktorí boli homosexuálne orientovaní a asi aj oni to vo svojich časoch nemali jednoduché. Starý Rím, Egypt, Grécko to bolo viac-menej OK, potom prišlo kresťanstvo, tam sa to tam trošku pritvrdilo a potom dokonca v dvadsiatom storočí prišli fašisti. Je ale neuveriteľné, že tie názory pretrvávajú dodnes. Ja som dosť rozmýšľal nad tým, či existuje situácia v živote, kedy by sa mi mohol stať, že by ma mohol nejako ohroziť transrodový človek alebo homosexuálne orientovaný človek. Lebo ak by sa niečo také stalo, tak je to len o tom, že je to niekto, kto je rovnaký deviant a násilník, ako by mohol byť aj čistý heterosexuál, lebo to väčšinou to s orientáciou nemá nič spoločné. Takže poďme na záver ešte povedať zopár rád pre rôzne vekové kategórie od mladých tínedžerov až po staršiu vekovú skupinu, ktorá zažíva ten vnútorný coming out. Čo robiť?
Určite je dobré sa ozvať aj k nám do inPoradne na telefónne číslo 0948 144 313, ale zároveň aj na našej webovej stránke www.inporadna.sk máme základné informácie o tom, čo je napr. sexuálna orientácia alebo rodová identita. U nás si môžu overiť či to, čo cítia, je v poriadku a porozumieť tomu, čo cítia v bezpečnom prostredí bez nejakých predsudkov. Čiže dôležité je požiadať o tú pomoc, zorientovať sa v tom a takáto špecializovaná poradňa im môže v tomto pomôcť.
Čo môžu urobiť sami pre seba, ako uchopiť túto situáciu?
Radíme napríklad pripraviť si taký úvodný príhovor, v ktorom človek jednoducho povie, ako to má, že je stále tým istým dieťaťom, ktoré bolo predtým, že sa na tom nič nemení, len sa mi teda napríklad páčia chlapci a jednoducho tak to mám, tak to cítim a je to pre mňa takto prirodzené. Netreba hovoriť nejako veľa. Čiže má nejaký taký úvodný preslov a keď majú nejaké otázky rodičia, tak nech sa opýtajú a v podstate ten človek im odpovie alebo poskytne nejaké odborné materiály. Je dobré si ich dopredu pripraviť, tiež je fajn dať im webové stránky, kde si o tom môžu prečítať viac, prípadne mať pripravený kontakt na nejakého poradcu, poradkyňu, s ktorou sa môžu porozprávať a určite, ak by došlo k nejakej negatívnej reakcii, tak to nehrotiť a odísť z toho, nech to tí rodičia nejakým spôsobom predýchajú alebo vychladnú.
Ja mám dobrého kamaráta, ktorý to urobil listom. Odišiel ako keby na dovolenku, odkiaľ napísal rodičom list a povedal, že bude rád, keď čím skôr dostane odpoveď, že môže prísť domov a že tá pozvánka naspäť domov znamená, že to rešpektujú, akceptujú a že sa môže cítiť doma v bezpečí. A hovoril, že to boli dlhé týždne, kedy najprv mama volala, potom otec volal, ale stále to nebolo okej, tá pozvánka späť domov neprišla. Nakoniec to teda dobre dopadlo, pozvánka späť prišla a rodina to vzala dobre. Ale hovoril, že nemal guráž na to, povedať im to.
Určite, aj list môže byť, ak je možnosť odísť niekam, lebo niekedy samozrejme tá možnosť nie je. Je to fajn, nechať im čas, niekedy je to také jednoduchšie pre obe strany, než by sa nejako škvarili.
Ja musím za seba povedať, že absolútne držím celej komunite palce na všetkých frontoch, nech sa už aj tá legislatíva pohne a nech sa aj celkovo tá nálada v spoločnosti nejakým spôsobom zmení- lebo asi to je ten najväčší problém, nie?
Áno, ale tá legislatíva má nesmierny význam. V Českej republike sa po prijatí registrovaných partnerstiev zvýšila akceptácia LGBTI ľudí celkovo. Dôležitá je ale aj atmosféra v spoločnosti, aby to nebolo neustále niečo negatívne prezentované, nejaké tabu, aby v tom neboli tie politické hry, aby normálne ľudia aj na školách dostávali informácie. A aby aj tie deti mali informácie oveľa skôr, aj aby aj tie deti ktoré sú hetero vedeli, že toto je v poriadku, aby sa nesprávali zle k niekomu, keď sa dozvedia, že je gej alebo lesba. Aby vedeli, že to môže byť aj inak, že to nie je len tak klasicky nalinkované.
Myslíš si, že by pomohlo nálade v spoločnosti, keby tí síce vnútorne vy-outovaní ľudia sa vy-outovali aj navonok? Že napriek tomu, že mnohí z nás vieme o mnohých športovcoch a ľuďoch z kultúry, že takto sa veci majú, ale oni sú stále lámači ženských sŕdc, takí tí nedobytní, že keby sme si všetci uvedomili, že ľudí, ktorí sú homosexuálne orientovaní, je veľa a sú tu, a nič zlé to neznamená, že by to pomohlo tej komunite?
Určite, určite by to pomohlo, pretože práve tie známe osobnosti menia verejnú mienku a menili ju aj v iných krajinách, keď sa vy-outovali a naozaj to má pozitívny vplyv, napr. politici alebo herci, herečky atď., čiže má to určite veľký význam aj pre tú atmosféru v spoločnosti. Predstav si, že stále v mnohých prieskumoch Slováci a Slovenky uvádzajú, že 60 % z nich nepozná ani jedného geja, ani jednu lesbu, čiže to je aj preto, že aj v tých našich telkách je to stále také tabu a nemáme tie známe osobnosti, ktoré by o tom hovorili. Chýbajú a je ich veľmi málo.
Čiže niekto potláča svoju sexualitu na úkor toho, aby napríklad neprišiel o nejaké percentá obľúbenosti v politike a dokáže to v sebe držať celý život. To je smutné. Ale verím, že sa to celé zmení. Veď príkladom toho sú také obrovské krajiny ako napríklad Kanada, kde sa v podstate nič nezmenilo, akurát sa mnohým ľuďom žije lepšie.
Chcel som povedať, lepší príklad, alebo také Írsko je krajina, ktorá je veľkým príkladom zmeny. Ešte v roku 1990 tam bola homosexualita kriminalizovaná a za 30 rokov prešli aj k manželstvám, mali premiéra ktorý je gej, a je to silne katolícka krajina, čiže tam v podstate za 30 rokov nastala obrovská zmena. Ja som ako príklad toho, ako to tam v tom Írsku celé bolo, priniesol knihu Johna Boyna Neviditeľné besy srdca, ktorá sleduje príbeh hlavnej postavy Cyrila, ktorý je gej, od jeho narodenia v roku 1947 až po smrť v roku 2015. Je to pomerne dlhý román, a sú tam všetky fázy, ktoré mladý gej zažíva. Od vnútorného coming out-u, vonkajšieho coming out-u, ako si skoro zobral za ženu sestru svojho najlepšieho kamaráta, do ktorého bol zamilovaný, a potom sa to celé zlomilo atď, je tam aj opísané obdobie, keď bol HIV pozitívny. To bolo veľmi nepríjemné obdobie pre celú komunitu, bola to pandémia, ktorá ovplyvnila ich životy a museli si veľa vybojovať aby aj v tomto smere spoločnosť začala venovať pozornosť zdravotnej starostlivosti. Takže veľmi odporúčam tú knihu, pretože je aj vtipná a písaná s nadhľadom.
Kontakt na InPoradňu je 0948 144 313, alebo cez chat na stránke www.inporadna.sk.
Poradňu prevádzkuje Iniciatíva Inakosť www.inakost.sk
psychológ Andrej Kuruc
Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor poradenstvo a klinická psychológia a ekonómiu na EU. Dlhodobo sa venuje problematike rovnosti príležitostí, rodovej rovnosti a ľudských práv LGBTI ľudí. Vedie divadlo Nomantinels, v ktorom pôsobí aj ako dramatik a herec. V Iniciatíve Inakosť pôsobí v oblasti psychologického poradenstva, vzdelávania a výskumu. Je členom Výboru pre práva LGBTI osôb a Výboru pre výskum, vzdelávanie a výchovu v oblasti ľudských práv a rozvojového vzdelávania. Momentálne pracuje ako psychológ v inPoradni, ktorá poskytuje sociálne, psychologické a právne poradenstvo pre LGBTI ľudí. Je to jediná špecializovaná poradňa na Slovensku pre príslušníkov sexuálnych menšín.